Krčma bola mľkva, iba v kúte sa dvaja bavili o dedinskom futbale. Pred prevratom tu bolo vždy veselo, dnes už prestal aj harmonikár nosiť do krčmy svoju harmoniku. Že vraj niektorí z fanatických bolševíkov z dediny mu povedal nech zahrá internacionálu, on nato: " Dušan kúp si harmoniku a môžeš si tu svoju internacionálu vyhrávať do nemoty, od rána do večera, ja hrávam to čo chcem. " On nato: " Však ja viem ako si hrával a spieval do nekonečna gardistom za Slovenského štátu: Na Kráľovej holi.... " Jano harmonikár nebol nikdy ustráchaný, či to už boli gardisti alebo komunisti, mal vždy podrezaný jazyk: " O čom tu vlastne hovoríš, veď tí gardisti prezliekli košele a dnes kujú pikle s vami, bolševíkmi ." A ten mu vraj zakázal nosiť do krčmy nielen harmoniku, ale dokonca aj spievať, poznal vraj niekoľko sto českých, slovenských, rusínskych, vychodniarskych, maďarských pesničiek. Strach z niektorých fanatických komunistov bol tak veľký, že im väčšina radšej nepovedala nič, aj keď nemali pravdu.
Lenže v tomto novom politicko - totalitnom systéme sa pravda nenosila, podobne ako za Slovenského štátu, no ale toto bolo ešte horšie ako za prezidentovania Tisa. Keď sa na tebe gardisti alebo členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vozili, farár alebo veliteľ gardy vždy zasiahol a bol koniec. Slovák bol predsa len Slovák, aj keď mal iný názor, veď katolíka nemohli buzerovať alebo zavrieť do áreštu, i keď politický väzni boli aj vtedy.
Rodina Kurúcovych patrí medzi majetnejších sedliakov v dedine, ale napriek tomu, že najstarší syn je následníkom majetkov, teda preberá gazdovstvo, Miro chce študovať, čím otec nebol nadšený, no súhlasil. V rodine vedeli, toto nebude ľahké, oni najviac brojili proti vstupu do jednotného poľnohospodárského družstva, s komunistami nikdy nesympatizovali, i keď plusom bol pre nich fakt, že počas vojny potravinami pomáhali partizánom, ktorí im vždy vypísali papier v akej hodnote to bolo, no nikdy a nikde si to neuplatnili.
Nakoniec všetko dobre dopadlo, gymnázium nerobilo prieky, Miro bol jeden z najlepších maturantov, ale predsa len gazda si cez tajomníka MNV preveroval možné komplikácie najmä zo strany súdruhov na okrese. Potrdilo sa, že nikto, ani komunisti nebudú robiť problémy, všeobcne sa vedelo, že červení partajníci nemajú dostatok vlastných a odborných síl aby obsadili všetké dôležité miesta v spoločnosti. Gazda Jano si povedal, však keď chlapec chce byť študovaný, vzdelaný nech ide do sveta. Aj tak bolo. Miro išiel študovať do Bratislavy techniku. Z dediny vtedy študovali na vysokých školách traja, na stredných siedmy, z toho iba jedno dievča, ktoré v 1948 roku vstúpila do KSS.
V celku už pokojný život na dedine, keď sa jednotlivci a skupinky zbavili neprajníkov, či v osobe člena Národnej bezpečnosti alebo tajomníka Národného výboru vystriedali obavy o mladých, ktorí mali narukovať do Českolovenskej armády. Z Hlasu Ameriky vedeli, že ČSA sa ide budovať podľa vzoru Sovietského zväzu a že od prevratu bolševíci vyhodili, súdili mnohých dôstojníkov najmä tých čo bojovali na strane spojencovcov. Všetci mali v neblahej pamäti ako Rusi oslobodzovali dedinu, divosi boli nič, čo sa nedalo priklincovať a zabedniť všetko ukradli. Dievčence, mladé ženy mali stiahnuté šatky do tváre, nosili sukne až po zem. ale aj tak mnohé znásilnili. Najmä matky mali predstavu, že ich synovia budú presne takí istí divosi bez úcty k nikomu a ničomu.
No z odvedencov nikto nečakal, že komunisti od tejto jesene zavedú tzv. " Pomocné technické prápory " kde skončia všetci synkovia väčších sedliakov, podnikateľov a tých čo boli a sú politicky nebezpeční, nespoľahliví pre túto komunistami ovládanú spoločnosť. Z dediny boli daní do PTP traja chlapci.
