Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 10.časť /

2. 08. 2014 14:48:27
Toto je príbeh môjho osemdesiatšesťročného otca, ktorý sa odvíja v rokoch 1944 až 1947, ale v podstate začína v 1938 roku kedy zradou veľmoci Československo stráca územia aj na Slovensku, keď juh okupujú Maďarské vojská. Prelomovým rokom môjho otca je december 1944, keď odchádza pod záštitou maďarských ozbrojených fašistov na výkopové práce nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc. Nacistické Šípove kríže po krátkom čase otca a jeho kamarátov presúvajú do košických kasárni, kde sú spolu s maďarskými hovédmi ubytovaní a wehrmachtu vykládajú, nakladajú potraviny, muníciu, zbrane pre boje v Dargovskom priesmyku, taktiež vykladajú a ošetrujú zranených, pochovávajú mŕtvych. V priebehu niekoľkých dní pribúdajú do kasárni stovky mladých z predvojenského výcviku levente, ktorí sa pridávajú k prácam pre nemeckú armádu. Nemeckí vojaci sú voči ním veľmi milí až priateľský nie ako maďarskí fašisti, ktorí ich urážali na každom kroku, nadávali do Felvídek svíň, kopali do nich, posmievali sa im. Deň pred odchodom z Košíc nacisti donútili všetkých chlapcov, bolo ich asi dve tisíc prísahať vernost kráľovstvu a vstúpiť do Maďarskej armády.

Na druhý deň po prísahe mňa a mojich kamarátov pod bodákmi presúvajú do transportu, ktorí smeruje cez Prešov, Krakow, Prahu, Linec, Mníchov do Dražďan, kde v priebehu niekoľkých dní opäť skladam prísahu, ale už Nemecku a stávam sa vojakom wehrmachtu.

Ešte v ten deň pred odchodom do výcviku dostávam poľnu lopatku, sucháre, mäsové konzervy, pušku K 98 s muníciou, patronentasche, nejakú bielizeň, pláštenku, všetko si balím do ruksaku. Naša jednotka je prevelená do Bavorska, kde vraj budeme asi týždeň cvičiť so zbraňou a podľa výsledkov sa budeme presúvať na západnú fronontovú líniu rieke Rýn, osatné jednotky rôzne, sedemnásťroční išli do výcviku k protilietadlovým delám, iní zasa na východný front a po celom Nemecku. Máme nového veliaceho našej jednotky, je to tiež desiatník a inštruktora výcviku majora, Rakúšana s hendikepom zo zranení v Rusku.

Som pobalený tak ako moji kamaráti z jednotky, lúčim sa s dievčatami od pretilietadlových diel nastupujeme na korby aut a presúvame sa do výcviku. Vraciame sa opäť do Bavorska.

Cesta je pokľudná. A my ? Usmiati, po celej ceste si zo seba uťahujeme a tešíme sa na oddychový týždeň vo výcviku, veď tu náš už nič nemôže prekvapiť. Všetko vieme čo sme sa naučili doma, stavba okopov, či taktiku boja, zaobchádnie so zbraňou, útok na bodáky, prieskum, osobná obrana, zbrane,, rozpoznávanie lietadiel, zabíjanie na mnohé spôsoby, ošetrovanie po zraneniach a najmä nedať sa zabiť. Maďari nás za štyri roky veľmi dobre vycvičili a boli sme rovní vojakom Wehrmachtu, i keď bez frontových skúseností.
Už za tmy vchádzame do dediny Pfaffenhofen, podľa veliteľa asi päťdesiat kilometrov od Mníchova.

Ubytovali nás v drevených vojenských barákoch, všade je cítiť lyzol a naftalín, ale je čisto včítane záchodov, spŕch a umyvariek, izby sú vykúrene. Ako sme sa neskôr dozvedeli budovy v ktorých sme boli ubytovaní mali na starosti ukrajinskí chlapci a dievčatá, ktorí tu boli na prevýchove u sedliakov, kde aj pracovali a vypomáhali všade podľa potreby veliteľa obce.

Pred raňajkami nás čakala rozcvička a potom samotny výcvik. Prvá deň bol beh na desať kilometrov s plnou poľnou, toto pre nás nebol problém. Po obede filmy s nacistickou tématikou a školenia o nových zbraniach, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Bola to nová rýchlopalná puška, nový samopal, protitanková strela, nové protipechotné a protitankvé míny. Výcvik trval od rána do štvrtej, navečer sme chodili okolitým sedliakom pomáhať pri krmení hospodárskych zvierat, kde sme aj dostali večeru a jedlo na cestu.

Musím povedať, že gazdovstvá boli veľmi pekné a nebolo ani vidieť, že mladí sedliaci sú na fornte. V tejto oblasti pomáhali sedliakom najmä mladí ukrajinskí chlapci, ale v Nemecku boli aj Fíni, Česi, Slováci ktorých tu brali nemecké rodiny na prevýchovu taktiež mnohých štátné aparáty vysielali na prácu alebo tu žili celé rodiny, pričom otcov starších synov po výcviku zaradili do polície alebo SS.

Počas výcviku sme sa taktiež venovali spojárine učili nás ťahanie telefónnych káblov, drôtov, zapájanie aparátov, obsluhe vysielačok. Mnohokrát nás posielali do miest kde boli nálety, hľadali sme ako živých tak aj mŕtvych, pochovávali, ťahali telefóny, nákladými vozmi sme upratovali z Mníchova diaľnicu od zbombardovaných vrakov áut, zbierali mŕtvych civilov a vojakov, likviodvali alumíniove fólie, ktoré boli zhadzované spojencami na rozvodové drôty vysokého napätia.

Výcvik a práca sa nám ľúbili, velitelia boli celkom fajn.

Autor: Jozef Varga | sobota 2.8.2014 14:48 | karma článku: 14.13 | přečteno: 610x

Další články blogera

Tato rubrika neobsahuje žádné články...

Další články z rubriky Poezie a próza

Renata Šindelářová

Ty jsi ale běhna!

Běhání jsem vždycky nenáviděla. Člověk se u toho nevhodně potí, nepříjemně zadýchává, flekatí jak dalmatin. Navíc je to činnost nekulturní, nedá se u ní ladně sedět s nohou přes nohu, pít víno ani tlachat

25.7.2017 v 21:25 | Karma článku: 5.90 | Přečteno: 167 | Diskuse

Zuzana Voznicová

Tatry neznaj bratry (ani sestry)

Dovolená. Pro některé slovo až magického významu. Pro mne, přesun z místa na místo, kde to bude trochu jinak než doma, ale v podstatě si příliš neodpočinu.

25.7.2017 v 19:37 | Karma článku: 12.42 | Přečteno: 419 | Diskuse

Tomáš Břicháček

Volvolánek ve zpětném zrcátku

Letní povídka o tom, jak na mě po 10 letech dolehla aféra Volvolánek - aneb o osobním střetnutí s legendárním volvem Mirka Topolánka

25.7.2017 v 18:28 | Karma článku: 11.83 | Přečteno: 417 | Diskuse

Daniel Tomáš

Letos budeme mít dva zástupce ve fotbalové Lize mistrů. A to jen díky mně!

Možná tomu nevěříte, ale je to tak. Plzeň i Slávie se letos probojují do základních skupin fotbalové Ligy mistrů. Dělám to proto, abych odčinil tu blamáž českých tenistů na Wimbledonu, kterou jsem způsobil také já...

25.7.2017 v 8:31 | Karma článku: 13.75 | Přečteno: 275 | Diskuse

Dita Jarošová

Skuteční zbabělci?

Jazzmin otec Giu, byl předtím, než byl povolán na dvouletou zelenou povinnost, takový beatník, dalo by se říci. Rozhodně se s vervou bránil tomu, co mu jeho otec vštěpoval, jezdil po trampech a nešel ani na jím vybranou školu...

24.7.2017 v 23:07 | Karma článku: 7.40 | Přečteno: 442 | Diskuse
Počet článků 253 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 1207
Obyčajný človek žijúci s obyčajnými ľuďmi okolo , ale mnohokrát so zaujímavými životnými príbehmi, ktoré má zaujímajú, o ktorých aj píšem a chcem písať.

Seznam rubrik

Napište mi

Vzkaz autorovi


Zbývá 1000 znaků.


Toto opatření slouží jako ochrana proti webovým robotům.
Při zapnutém javaskriptu se pole vyplní automaticky.


více


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.