Slúžil som v armádach štyroch štátov / 29. /

Toto je jedná časť životného príbehu môjho otca narod.28.8.1928 - + 21.11.2017, ktorý od svojich šestnástich rokov slúžil v Maďarskej kráľovskej armáde a postupne sa prepracoval cez Waffen SS, do Americkej armády a v r.1947 do...

               ...  Československej armády a v roku 1949 aj do Československej ľudovej armády, kde slúžil ako nespoľahlivý v Pomocnom technickom prápore/PTP/.

                   Alpy boli veľkolepé, v apríly všade kopec snehu. Akosi sa náš veliteľ a velitelia družstiev stratili, žiadne odovzdávanie jednotky iným dôstojníkom, jednoducho bordel. Takže sme ostali bez velenia. Stravu sme mali na tri dni, no hlad nás netrápil. Čo nás trápilo bol fakt, že máme byť zaradení do priamych bojov a to sa nám nechcelo. Na noc sme si v snehu vyhrabali diery a tak sa chránili pred mrazom. Ráno bolo prekvapujúce. Po našich nových spolubojovníkoch ani chýru ani slychu. Ostali sme sami. Takže, čo teraz.

Radili sme sa ako ďalej. Rozhodnutie bolo jasné, ide sa domov, smer Slovensko, ktoré už bolo skoro celé oslobodené. Autá nám neboli nanič aj so spojárskou výbavou a muníciou Zbrane a celkovú výzbroj sme si ponechali v prípade, že natrafíme na dôstojníka, aby nás nepovažoval za zbehov.

Rozhodnutie ako rozhodnutie, bez mapy sme boli v Alpách stratení. Prvú noc ako tak sa nám podarilo ubytovať v opustenej veľkoryso zariadenej chate. Noc bola až príliš hlučná. " Naša veľká chata " sa nachádzala v doline a ponad ňu z jednej aj druhej strany serpentíny ciest. Pravdepodobne ešte večer sa na ceste usadili Nemci s delami, o čom sme nevedeli.  Očakávali spojenecký postup, čo sa aj v noci udialo. Takže prestrelka ako hrom, na jednej strane americké tanky, na druhej Nemci s artilériou. Ráno už bolo ticho. Chceli sme vidieť nočnú pohromu a tak sme po ceste natrafili na jeden dymiaci americký tank a na druhej strane zničené delá a niekoľko mŕtvych Nemcov, všetci Waffen SS, ktorých sme prešacovali, no všetky potraviny si odniesli ich spolubojovníci.

Na ďalší deň sa nám podarilo natrafiť na malú dedinu, ale vonku nebolo ani živáčka a tak nám nič iné neostávalo ako ísť z domu do domu a pýtať nejakú poživeň. Niečo sa nám podarilo od dobrých ľudí nazbierať, či to už bol chlieb, mlieko, syr, klobása s čím sme sa podelili. Mapu sme však nenašli. A tak naša cesta pokračovala nevedno kam, síce s jasným cieľom domov, ale to bolo iba predsavzatie.