Slúžil som v armádach štyroch štátov / 34. /

Ako šestnásťročného ma nyilasovci odvliekli, ako aj iných chlapcov, už maďarských vojakov do Nemecka, kde som prešiel krátkym výcvikom a bol zaradený do Waffen SS Hunyadi ako špecialista. No nezúčastnil som sa bojov na východe, 

                      ale bol prevelený aj s celou jednotkou slovenských Maďarov na juhozápad Nemecka. Na naše šťastie sme sa žiadnych bojov nezúčastnili, no americké letectvo  nám za každý krát dalo pocítiť, že čo chvíľu my tu budeme pánmi.

                      Amíci asi takto roztrúsených zajatých nemeckých vojakov niekde sústreďovali. Toto boli moje prvé myšlienky. keď som vyskočil na korbu  nákladného auta. Neskôr sa potvrdilo, že mám pravdu. Natlačili nás do Studebaker, na kraji sedeli dvaja amíci s puškami pričom pažbami nás šťuchali do rebier, aby sa nás čo najviac dostalo na korbu. Tí ktorí chorobami alebo hladom a smädom ostali nevládne ležať som sa nikdy nedozvedel, čo sa s nimi stalo.

A tak naládovali Studebakery živým mäsom a išlo sa nevedno kam. Táto časť Nemecka nebola tak zničená, ako som dajme tomu videl Mníchov, Drážďany alebo Ingolstadt. Amíci na korbe pofajčievali a boli v dobrej nálade. Veď odvoz zajatého nepriateľa nie je bojový front, takže boli za vodou. My smädní, hladní sme podriemkávali čakajúc, čo bude s nami.

Asi po dva a pol hodiny sme boli na mieste. Bol to obrovský zajatecký tábor obohnaný ostnatým drôtom a po určitej vzdialenosti bol jeden ozbrojený Američan i veže so svetlometmi, ako som sa neskôr dozvedel živorilo tu asi pol milióna nemeckých vojakov. Už ma netrápil len hlad, ale aj smäd. Čutora bola prázdna. Siedmi deň som nemal nič v ústach a slabosť ma opantala celého. Musím vydržať za každú cenu, snáď nás amíci nenechajú zomrieť od smädu a hladu. Lenže také množstvo zajatcov nakŕmiť to chce veľmi dobrú logistiku a spojenci nevyzerali, že majú starosť o nepriateľského vojaka: Na malú aj veľkú potrebu sa chodilo bokom pri ostnatý plot. Začalo pršať, doslovne liať, z kaluže som si nabral vodu do feldflache, musím nejako zahnať smäd. Prvá noc v tábore bola strašná, stále sa strieľalo, takže nočné úteky má vôbec neprekvapili. Ak sa túto  všetko odohrávalo ako v prvom tábore niet sa čo diviť.

Večer som popíjal vodu z kaluže, nebolo to bohvie čo, ale smäd to zahasilo. Ešte v noci ma chytila hnačka. Z ničoho iného to nemohlo byť iba z tej vody, veď jedlo nebolo už ôsmy deň. Preháňalo ma celý deň a bola aj krv, čím som viacej hnačkoval tým ma viacej ma nútilo piť mútnu vodu. Slabosť sa prehlbovala.  Toto trvalo asi týždeň, takže nejedol som už pätnásť dní a stále pil zavadnu vodu. K slabosti, krvavej hnačke sa pridružila vysoká teplota. Už som iba ležal, nevládal sa ani napiť a bol v mrákotach.  Za celý týždeň som okolo seba videl iba smrť: Postrieľaní zajatci na úteku, každé ráno cez hlavnú bránu tábora prechádzali autá s nemeckými civilistami,  prešli celý tábor a zbierali mŕtvych, ktorí zomreli od smädu, hladu a na banálne choroby.