Zabi,a nedaj sa zabiť. /1./

Prológ.                                        Stať sa bojovníkom nie je  ťažké, hlavne ak s vami začnú intenzívne pracovať  od vašich dvanástich rokov.Ak ste zdravý, máte fyzické danosti, viete zaťať zuby a byť disciplinovaný, nemáte problém s premýšľaním a rýchlym rozhodovaním, výcvikom za štyri roky sa z vás stáva  elitný bojovník,ktorý je  pripravený nepredať svoju kožu len tak, ale to ešte stále máte pred sebou ďalšie dva až štyri roky  drilu v určenej špecializácií.  O jednotkách Waffen SS bolo známe,že všade,kde boli nasadení vzbudzovali rešpekt,obavu protivníka, čoho som bol aj ja svedkom. To čo sme  ovládali v našom mladom veku bolo minimálne na úrovni tých najlepších príslušníkov nemeckej brannej moci.

Nočnými ulicami sa preháňal ľadový vietor a snežilo.Ešteže moja rodina na mňa myslela a pri poslednej návšteve, okrem klobás, slaniny,bochníka čerstvo upečeného chleba,litrovky slivovice, doniesli aj teplé oblečenie s hrubým vlneným svetrom a zimníkom, akoby tušili:"Toto nie je konečná." Mnohí také šťastie nemali,najmä tí, čo pochádzali z oveľa ďalej a tak sme sa podelili presne podľa toho,ako nám  vštepovali počas výcviku.

Zástup sa ticho hadil tmavými ulicami a pripomínal veľký pohrebný sprievod. Iba sem tam zakašľanie, smrknutie, a najmä hlasitý vrzgot, veď aj bolo z čoho, keď štyri tisícky nôh v poradovom kroku sa presúva  snehom zaviatými ulicami . 

Ani jeden z nás, čo sme tu šliapali  sneh nočných ulíc netušil,kam, kde sa presúvame. Neboli  ani dve hodiny po pol noci a vyhlásili poplach. Vydurili nás zo zavšivavených slamníkov, ako dedičstvo po predchádzajúcej jednotke, pričom sme dostali  desať minút na zbalenie si vecí a nástup na kasárenskom dvore.

Posledné dni boli pre nás až príliš vypäté. Ešte ako tak ušlo vykladať muníciu, ale slabšie povahy pri prevoze zranených vojakov, často medzi nimi boli aj mŕtvi a vekom iba o niečo starší od nás, toto   už znášali veľmi ťažko. Veď niet sa čo čudovať: " Koľkí z tých dvoch tisícok,čo teraz po nás ostáva zvírený sneh , sa stretli s mŕtvym človekom? Koľkí z nás sa stretli s takými ľudskými jatkami?Koľkým doposiaľ umieral osemnásť ročný chlap  v náruči? Koľkí z nás pochovávali mnohokrát iba kusy tela?

Vojenský  kaplán, ktorý pochádzal iba toť z neďalekej dediny mal robotu nielen so svojimi, ale aj s  našimi. A nedalo sa čudovať.  Neraz som bol svedkom,ako mnohí moji kamaráti  potajme so slzami na tvári prosili  nášho Pána nech im dá silu vydržať. 

Áno učili nás, vštepovali do nás, mimo iné, aby sme boli silní,odolní,chrabrí,bez emócii a bez ľútosti. Ale dalo sa to ? Skoro nik z nás  z tej všetkej hrôzy nedokázal udržať emócie ... plakali sme potajme a hanbili sa za to. 

Doteraz nebol čas nad tým všetkým premýšľať a prehodnocovať.  Budíček o pol štvrtej a na ubykácie sme prichádzali mnohokrát okolo pol noci. V tom momente, ako som zbadal svoj slamník chytili ma driemoty a v priebehu krátkej chvíle  som bol tvrdý. Ešte dobre,že počas dňa sme boli v styku iba  s nemeckými vojakmi a dôstojníkmi, ktorí si našu prácu veľmi vážili a mnohokrát až neveriacky krútili hlavami odkiaľ sa v nás berie toľko energie, fyzických síl,odvahy, trpezlivosti, a vedeli  naisto , že sa na nás môžu spoľahnúť a aj patrične to vedeli odmeniť , či už  jedlom,cigaretami,čokoládou, ale i teplým spodným ošatením . Ale , čo sme si u nich najmä cenili, to určite bolo  vždy vľúdne slovo.

Už sme si zvykli,že nás vždy sprevádzal ozbrojený sprievod, ako dajakých trestancov, i teraz povedľa nás kráčalo viac, ako sto čiernoodencov  so svojim neprestajne ožratým veliteľom, večne odutým, ktorý nemal pekné slovo pre nikoho a už tobôž nie pre nás.Nuž čo, všetko je po prvé, i toto stretnutie  s grobianmi a vymletými hlavami.

V priebehu niekoľkých týždňov nám nič neostávalo iba  zvyknúť  si na mnohé, o čom sme pred pár mesiacmi nemali ani páru. A neboli to iba títo povedľa nás kráčajúci ozbrojenci , ale i manipulácia s celým radom munície včítane plnenia nábojok balíčkami pušným prachom do nemeckých húfnic, s protipechotnými i protitankovými mínami,prešli našimi rukami  desiatky ton granátov,rôznych nábojov od leteckých kanónov,až po náboje do pištole, ale najmä so stále prítomným a maximálnym psychickým, fyzickým vypätím.

Cesta nášho presunu nám bola dobre známa len sme nechápali prečo nočnou hodinou.Žeby niečo urgentné vyložiť a naložiť? No to by  sme si nebrali všetko, čo sme vlastnili. Alebo nás oblečú do vojenských hábov, dajú zbrane, muníciu, veď front postál  toť  za humny, ani nie tridsať kilometrov. Z tejto chamrade vystane všetko. Myšlienky sa mi rojili jedná za druhou, až ma z toho začala bolieť hlava.

Oveľa lepšie bolo pri kopaní protitankových  a pechotných okopov, i keď som sa narobil,predsa tam velili vojaci a nie ako teraz, pozberaná zberba ,ktorých správanie pripomínalo spôsoby posledného pohoniča, keď na jazyku mali iba britké slovo s takými nadávkami,ktoré sme počuli až tu, ale mnohokrát ani to nepostačovalo a ak si niekoho vybrali, ako objekt násilných hier,ten obyčajne pri najlepšom skončil s monoklami, modrinami po celom tele,  a v horšom prípade ho musel dávať do kopy felčiar. Pri troške voľného času, ktorý sa sem tam našiel najmä pri vykladaní a nakladaní zranených frontových vojakov, sme strojili pomstu za pourážaných a zbitých kamarátov. A , podarilo sa. Vytypovali sme dvoch, troch najväčších grázlov a po jednom sme si ich podali.  Šupli sme jutové vreco na hlavu,zhodili na zem a dostal, koľko  do neho vošlo a na konci bitky vždy jeden z nás chrapľavo, ale zrozumiteľne povedal:" Ešte raz sa jedného z nás dotkneš a podrežeme ťa, ako prasa." Nuž, keď to tak zoberiem mali sme z toho  dobrý pocit a bavilo nás to, i keď bola snaha nájsť aktérov pomsty, ale zháňaj ihlu v kope sena.  A.... pomohlo to,už nikto a nikdy nebol zbitý a dokonca, aj kopance a buchnáty prestali na furt.

Tak predsa, vedú nás na železničnú stanicu. No, ale toto určite nebude súrna vykládka vagónov a ani nakladanie zranených, to by vyhnali štyristo,päťsto chlapcov a nie všetkých. Posledných niekoľko desiatok hodín dunenie z blízkeho frontu ustalo a aj zranených bolo oveľa menej. Munície mali Nemci dostatok aj z dôvodu,že počasie  nepriateľskému letectvu neprialo, takže muničné vlaky dorazili v poriadku . Najprv sme si mysleli,že to ticho je z dôvodu preskupenia sa do novej obrannej línii, ale ako nám povedali šoféri nákladnej kolóny:" Rusi prestali útočiť. " 

Šťuchancom pod rebrá naznačujem Štefanovi,aby sa na mňa pozrel.  Ten zamyslený asi tak, ako ja, zagánil:  " Čo je ?  "  Pišta, pozri !    Alej,  ktorou sme prechádzali bola vyzdobená  hompaľajúcimi sa obesencami,ktorým na prsiach trónili tabuľky s označením: "Zradca." 

Nebola to jednoduchá doba.Po prevzatí moci týmito vrahmi si nikto nebol istý. Bez súdu,bez poroty vás bud na mieste zastrelili alebo na verejnom priestranstve obesili a k tomu postačovalo mnohokrát iba to, že ste u nich vzbudili nedôveru,niekto vás udal,pretože ste mali doma nejaké cennosti a on sa ich chcel zmocniť, alebo ste boli majetnejší a takých oni doslovne lovili i skončili  ste niekde v podchode s guľkou v hlave alebo podrezaným hrdlom.

Stále mám pred očami scénu,keď u nás dolapili vojenského zbeha, ani nie devätnásťročného chlapca zo susedstva a pred očami celej dediny si musel vykopať plytký hrob, pričom neprestajne prosil o život. Títo mäsiari nevedeli,čo je zľutovanie a milosť,pričom pred popravou si ho doberali slovami:" Mamička ti donesie plienky,ak by si sa dosral... sopliak, a ženu si už niekedy mal?.. ak nie, splníme ti posledné želanie a nejakú fuchtlu ti dovlečieme..." pričom jeden zo zabijákov ho nasadeným bodákom na puške neprestajne pichal pod rebrá,až mal krvavú košeľu.  Ľudia vzlykali, modlili sa a vykrikovali:"Nechajte ho na pokoji ! ...čochvíľa bude koniec vojny, ...pustite ho ,však je to ešte chlapec ! "  Načo veliteľ podišiel k zajatcovi  a povedal :" No, čo s tebou, je nutné vyslyšať  prosby ľudu. Choď domov ! "   Vojakovi v jeho očiach viditeľne zaihralo,ale vzápätí veliteľ vytiahol pištoľ,padol výstrel a  chlapcov mozog vyšplechol na čerstvo vykopanú hlinu.

Ešte toho istého dňa nočnou hodinou....

/Skutočný príbeh, dnes už skoro 82 ročného človeka... na pokračovanie./