Každý jeden z našej jednotky od mlada ťažko pracoval, takže určite z nás neboli nejaké padavky, čo sa aj prejavilo v bezproblémovom zvládnutí tvrdého výcviku, ktorý vyplýval zo zákona od dovršenia veku dvanástich rokov a konal sa dvakrát týždenne vždy v trvaní siedmych hodín, počas štyroch rokov .
Až teraz som si uvedomil moje lepkavé ruky od krvi, ktorými som zababral všetko, čoho som sa dotkol na protilietadlovom kanóne . Thunderbolty sa strmlhav rútili na zbytok kolony, odistil som zbrane a otočom dostal do hľadáčika mieridiel lietadlo. Kamaráti mali pripravené nové zásobníky. Všetko bolo až šialene rýchle, nielen samotné stíhačky, ale aj náše rozhodnutie brániť tých na zemi, zdravotné sestry, kamarátov, zranených.... sila prvých výstrelov ako aj spätný náraz ma prekvapili natoľko, že projektily leteli úplne niekde inde, ako som chcel, ale ďalšie a ďalšie boli oveľa presnejšie. Tentokrát, zbytok rozbitej kolóny z predchádzajúceho útoku, pálil zo všetkých zbraní, kotré boli k dispozícii . Napriek tomu amíkom sa podaril jeden strmhlavý útok vidiac, že obrana je veľmi intenzívna, zdvihli čumáky Thunderboltov a zmizli v diaľke.
V čase útoku amerického letectva sme sa nachádzali zo dvadsať, tridsať kilometrov od miesta nášho sústredenia k formujúcemu sa obrannému postaveniu 7.armády, ktorá ustúpila z dobitých pozícii v Ardenskej operácii.
Po druhom nálete to obdeľač schytala jedna zo sestier, keď projektil jej odtrhol ľavú nohu a jej kamarátka sa snažila zastaviť krvácanie. Bol to pohľad na ktorý sa nikdy nezabúda, keď sedemnásťročná dievčina s výrazným červeným krížom na rukáve rovnošaty kľačí pri svojej kamarátke a utišuje ju slovami, hladká jej vlasy, pritíska jej hlavu k svojej... Členovia z našej jednotky včítane nemeckého veliteľa boli v poriadku a dokonca aj naše vozy ostali celé a nepoškodené. Velitelia alebo ich preživší zástupcovia odoberali padlým vojakom identifikačné známky a sústreďovali mŕtvych. Na jazdy schopné autá, teda aj naše, nakladali ranených a vozili do priľahlého mestečka, kde bol vytvorený dočasný lazaret. Všetko išlo veľmi rýchlo, bez chaosu, s typickou nemeckou shopnosťou organizácie všetkého. Blokujúca zničená a vyhorená technika sa poodťahovala vedľa cesty, na samom konci, keď už väčšina kolóny bola v podstate opäť na ceste, sme naložili mŕtvych, u mnohých iba torzá tiel a zaviezli na blízky cintorín, kde už niekoľko kopáčov hĺbilo spoločné hroby.
Už sme si zvykli, že my zelenáči musíme odniesť všetku špinavú robotu. Ale bez reptania, bez slova sme plnili rozkazy, i keď manipulácia s mŕtvolami bola vždy obrovskou psychickou záťažou hlavne, ak boli tak zdevastované, ako v tomto prípade. Mnoho tiel ešte ostalo v horiacich nákladných vozoch a transportéroch, ktoré mali za úlohu vyslobodiť a pochovať ľudia z blízkeho mestečka .
Na miesto nášho sústredenia jednotka dorazila nad ránom okolo pol tretej. Bola to rozsiahla farma s viacerými budovami . Majiteľ o nás vedel niekoľko dní, ale pretože neprichádzali správy medzitým ubytoval malú mechanizovanú jednotku SS, ako som sa neskoršie dozvedel, s medzinárodným zložením, z Nemcov pochádzajúcich najmä z Ukrajiny, Čiech a Sliezska, ale aj Maďarska. Nákladné vozy ostali na dvore a my sme sa uložili v stodole plnej voňavých balíkov sena a aj napriek blízkosti maštale s dobytkom, ktorý vyrušený našim hurhajkom sa hlasito ozýval, sme okamžite zaspali spánkom spravodlivých.