Zabi, a nedaj sa zabiť / 16. .. koniec misie v 7.armáde /

28.január 1946  mi natrvalo ostal v pamäti. Bodaj by nie. Som opäť doma,  a hlavne v zdraví ma čakalo stretnutie s mojimi najbližšími . Dokonca, akoby to bolo všetko načasované a ja  u nás na železničnej stanici vystúpim z vlaku a hneď oproti mne moja drahá mamička na ktorú som sa vrhol a tá od prekvapenia, čo sa to vlastne deje začala kričať na raty:" Ľudia, ratujte má... ty bezbožník, že sa nehanbíš taký mladý starú ženu obťažovať... " mamka nebola vtedy stará, mala iba štyridsaťštyri... a ja nedbajúc na jej rozpaky som ju vybozkával, vystískal, až kde tu sa lepšie pozrela na mňa a od údivu sa sadla do záveja vedľa cesty a nariekala..."  hovorili na Červenom kríži, že si  niekde v Alpách zložil kosti , vraj od vtedy ťa nevideli, aj sme ťa už oplakali...   ako ťa možno poznať, no veď ty si už ozajstný chlapina a aj tá uniforma ťa úplne zmenila.. "  Mamka, zmenila nezmenila, ale ja som to, váš syn a tá uniforma je americká, však má od Bratislavy až po Košice všetci uniformovaní zdravili, akoby nejakého oficiéra a ja iba obyčajný vojak v americkej uniforme.

Idylka v Čiernom lese skončila dňom na ktorý sa určite nedá zabudnúť. Hneď na druhý deň po mojom ošetrení pohmoždeného ramena lekárom s ktorým som si tak dobre pokecal česky sme boli svedkami útoku niekoľkých rojov amerických lietadiel na blízky borovicový les, kde sa nachádzalo tak dobre utajené a strážené letisko Luftwaffe .

Už nikdy potom som nemal možnosť vidieť z tak blízka v takom veľkom množstve útok letectva na pozemné ciele . Thunderbolty presne vedeli, kde majú zhodiť bomby, kde majú odpáliť rakety a kde strieľať zo svojich palubných zbraní .

V tom čase bolo na poľnom letisku peklo. Napriek stále trvajúcemu útoku veliteľ jednotky nás požiadal o dobrovoľníkov, ktorí mali svojou zdravotníckou pomocou zabezpečiť ošetrenie zranených . Prihlásili sa všetci do jedného včítane majiteľa farmy, ktorý už pripravoval nákladné auto aj so svojimi pomocníkmi včítane zdravotníckeho materiálu, ktorý len nedávno doviezla jednotka SS .

Les horel na viacerých miestach a celé široké okolie bolo zatiahnuté hustým a štipľavým dymom . Z vysokých trsov suchej buriny preskakoval oheň na borovice bohato zásobené smolou, ale na šťastie okolie prístupovej cesty nebolo v plameňoch a my bez problémov sme aj s našimi nákladnými autami dostali až do samotného areálu letiska .

Ja vtedy ako jediný som vedel, kde čo a ako a hlavne kde je letiskový lazaret . Moje prvé kroky viedli práve k nemocnici, ktorá bola celá v plameňoch, ako skoro všetky maskované budovy . Už z diaľky som videl pred nemocnicou ležať v rôznych polohách s kúskami tiel v okolí zo štyri nehybné postavy a jednou z nich bol práve lekár, ktorý ma ošetroval.

Všetci museli byť okamžite mŕtvi a na jednom tele ošetrovateľa sa museli projektily z guľometu ráže 12,7 mm natoľko vyšantiť, že bol ako rešeto . Mnoho pilotov sa zachránilo v podzemných priestoroch letiska, ale väčšina lietadiel bola zničená, podobne ako radarová stanica a rozjazdová plocha.

V podstate sme ani nemali koho ošetrovať, ti čo ostali nad zemou a mali snahu nejako vzdorovať boli mŕtvi, ti čo nevystrčili svoje nosy z podzemia teraz iba pozerali, ako prišli o svoj vojenský fach a rozmýšľali, či ísť domov alebo zaradiť sa niekde k pešiakom .

Naše nákladné vozy teda poslúžili na odvoz mŕtvych do blízkeho mestečka a my opäť vo funkcii akýchsi nechcených hrobárov, keď sme padlých vojakov museli nielen naložiť, ale aj zložiť na miestnom cintoríne, kde sa už kopali tri spoločné hroby. Každé manipulovanie s tak ťažko zdevastovaným telom, ako obyčajne boli po zásahu  projektilmi veľkorážných guľometov alebo črepín po bombách a raketách, bol na psychiku najmä u mladého človeka tak obrovský atak, že viacerí chlapci sa už v podvečer návratu z cintorína doslovne triasli na celom tele a psychicky zrútili.

Aj napriek zničeniu poľného letiska naša malá jednotka naďalej ostáva v obrannej zostave 7. armády, i keď z rečí  šoféra nášho nákladného auta sa dozvedáme, že vraj máme byť prevelený niekde do Alp .

Teda pravdepodobne poskočíme, keď dnes slúžime v pohorí Schwarzwald, tak možno už na pozajtre v európskych veľhorách - Alpy , ale my by sme boli najradšej keby to už bola cesta domov .