Zabi, a nedaj sa zabiť /34. americké tanky /

Byť šestnásťročným chlapcom v jarných mesiacoch 1945 roku, pričom mať na sebe nemeckú uniformu Wehrnachtu, byť ovešaný pechotnými zbraňami ako vianočný stromček a čakať na rozkaz, kedy sa máte bezpodmienečne , priamo zapojiť do vojenskej akcie nebola Boh vie aká výhra. Ale čo sme mali urobiť, urobili sme. Po zbehnutí nášho majora do Švajčiarska bolo iba na nás ako sa zachováme. Mohli sme v priebehu niekoľkých dní nastúpiť do priameho plnenia vojenských úloh alebo sa tomu vyhýbať , ako sa len dá .

grenadiere SS 1945- bundesarchív

Po našej porade sme zvolili druhú možnosť a to  vyhnúť sa účasti možných bojov na strane Nemecka, i keď veľmi dobre sme vedeli, čo to pre nás znamená .

Aj napriek nášmu mladému veku by nás každý vojenský poľný súd dal bez milosti postaviť pred hlavne popravčej čaty, a ani by sa s nami nepárali.

Čo pre Nemecko v tých časoch znamenalo tridsať chalanov niekde z bývalého Československa, zo Slovensko - Maďarského pomedzia ?

Najskôr nič alebo jedine ako možná obeť v mene záujmov Ríše sa čo najdlhšie udržať pri dokončení novej zbrane, ktorá mala zvrátiť vojnu v prospech Nemecka .  Tak nám to bolo mnohokrát zdôrazňované : " Plňte rozkazy, keď pri použití novej zbrane nastane totálny zvrat  vo vojne, Ríša na  vašu chrabrosť  nikdy nezabudne  a aj sa patrične odmení . "

Ale, či tá odmena mali byť  v podobe dubových krížov na cintoríne alebo len tak niekde vedľa cesty zakopaný ako zdochnutý pes, ako sme mali mnohokrát možnosť vidieť na vlastné oči. To nám už nebolo povedané, ale aj ak by bola odmena akákoľvek my sme mali v našich hlavách zafixované jediné, nezapájaj sa do vojenských akcii, možno skôr prežiješ.

My sme tieto bludy mali na vešiaku a našou hlavnou úlohou bolo prežiť za každú cenu aj za cenu zabiť a nebiť zabitý, k čomu sme aj boli cvičení a k čomu nás aj  WEHRMACHT celkom dobre vyzbrojil .

Je tomu už tretí týždeň, čo sa plahočíme po horách, keď sme aj zo tri krát naďabili  na patroly SS, ale našťastie nikdy nedošlo ku konfliktom .  Sú tomu tri dni, čo sme  sa na samote ako tak najedli, ale nebolo to bohvie čo . Trocha mlieka. kúsok chleba, maslo, plátok syra, tak aby sa každému ušlo, až nato,že sme sa o seba museli postarať my sami.

Gazdiná s troma pomocníčkami a muž  vojnoví invalid bez ľavej ruky a slepí, tak vtedy obyčajne .vyzerali všetky farmy v Nemecku . Zaujímave, že na mape sme túto samotu vôbec nenašli . Uprosili sme domácich nech nás tu nechajú niekoľko dní a zároveň požiadali o radu, kde sa najčastejšie zdržuje vysoká zver .  Domáci zbystril pozornosť a kamaráta potiahol za uniformu  : " Poď ja ti niečo ukážem , "

...pričom vzal paličku a klopkajúc pred sebou a po nábytku nás odviedol do susednej veľkej miestnosti, kde na stenách boli prekrásne trofeje jelenej, srnčej a diviačej. Paličkou poklopkal po skrini a naznačil, aby sme ju otvorili .  Bol to ručne vyrezávaný šifonér z masívneho buka v ktorom bolo šesť pušiek, sólo guľovnice, guľobrokovnice, dvojaky aj trojaky s napináčikmi, plné pásy brokových a guľových nábojov, ako aj inštrumenty na výrobu a odlievanie a výrobu guľobrokov a veľa prekrásnych nožov od malých zatváracích až po veľké vyvrhovacie dýky z kvalitnej ocele. Nuž oko jágra muselo zaihrať.

Gazda invalid nám presne poradil kam a o koľkej máme ísť a aj keď nie je sezóna úlovok bude sto percentný. Ja som medzi tým skočil na verandu, kde boli zložené moje dve pušky. Na odstreľovačku som šikovne nasadil ďalekohľad a dal do rúk gazdovi.  " Schone, je to výborná zbraň a s optikou Zeiss , ak máš dobrú mušku tak touto musíš zložiť jeleňa na tristopäťdesiat metrov bez ťažkostí . "

Aj tak bolo. Jeleňa sme vyvrhli, ponechali pečeň, pľúca, slezinu , všetko bolo čisté a zdravé, k tomu srdce a gazdiná navarila plný kotol jágerečku len tak rozvoniavala celá hora .  Medzitým ako som ja a moji šiesti kamaráti poľovali gazdiná so svojimi nevestami zamiesili cesto na chlieb, takže vôňa bola dvojitá .

Zdržali sme sa šesť dní a medzitým som zložil dvoch diviakov a ďalšieho jeleňa, keď z toho prvého sa kusy mäsa dali do rýchlosoli a udiareň fungovala dňom i nocou tak, ako aj domáce konzervy, ktoré sa neprestajne varili v jednom obrovskom kotli, tak aby sme mali zabezpečenú poživeň.

Z rozprávania s gazdom sme sa dozvedeli,že  bol ťažko zranený niekde pri Charkove, začo dostal železný kríž, ale pre nás najmä tak dôležité noviny, že spojenecké vojská obsadzujú jedno významné mesto za druhým a  juhom už obsadili Mníchov a sú iba niekoľko desiatok kilometrov od tohoto miesta, no vraj  jednotky SS zložené iba z chlapcov Hitlerjugend sa na nich chystajú, vraj ani jednú dolinu nepustia zadarmo . Všetky hlavné cestné ťahy sú zamerané zakopaným delostrelectvom a ťažkým mínometmi .Veľmi dobre sme vedeli o čom je reč. Tiež sme mali byť aktívnou súčasťou  týchto  mladých ozbrojencov .

Po opätovnej porade sme sa rozhodli, že budeme pokračovať v ústrety spojencom a pri prvej príležitosti sa vzdáme, ak  nám to vôbec  daná situácia umožní .   Ale podmienkou bolo najmä sa bezpodmienečne vyhnúť fanatickým jednotkám SS, ktoré aj z rozprávania gazdu sa v okolitých lesoch nachádzali v značnom počte .

Samozrejme, že gazda invalid pochopil našu snahu vyhnúť sa bojom a  tak konal, keď nás nielen nabalili chlebom, údeným mäsom, slaninou, ale najmä radou vyhnúť sa priamym kontaktom s mladíkmi z SS a keď by k tomu malo dôjsť vraj nemáme váhať a pohlušiť  ich do jedného, nech je čo najskôr mier a pokoj .

Samotu sme opúšťali skoro ráno ešte za brieždenia a ak Američania pokračovali v postupe predpokladali sme stret niekedy v priebehu druhého, tretieho dňa najskôr na tých miestach, kde sú hlavné a tvrdé cesty, ktorých sme sa podľa rady starého frontového vojaka na samote mali aj držať .

Aj tak bolo, keď ešte v priebehu dňa sme sa dostali na hlavný ťah krížom cez Alpy, ktorý mal slúžiť ako voditko, ale s tým, že naň nesmieme vstúpiť iba ho v našom postupe  z diaľky sledovať .  Medzitým sme museli vyšli na jeden kopec ktorý bol ešte stále pod snehom. Ale čo bolo na ňom zaujímavé ?  Krížom krážom tadiaľto viedli v snehu chodníky,  bolo to už Bavorsko, a vedľa chodníkov v snehu boli v dĺžke niekoľko sto metrov pozapichované všakovaké zbrane od Mauseroviek opakovačiek až po guľomety, porozhadzovaná munícia, granáty, plné guľometné pásy, dokonca aj jedna odstreľovacia puška, z ktorej som zmontoval optiku. Čo vieš, možno sa zíde .

Aj z toho sme usúdili, koniec vojny sa blíži ako aj možné stretnutie so spojeneckými vojskom alebo minimálne s ich prieskumom.

Boli sme pozorní a ostražití, keď na druhý a treti deň sme častejšie a častejšie videli pohyb najmä nemeckého vojska so snahou palebného dosahu na hlavný cestný ťah s rozmiestneným protitankovým delostrelectvom, ťažkými mínometmi .

Všetci príslušníci SS boli mimo ľahkých pechotných zbraní vyzbrojení protitankovými päsťami.  Veliteľ dal nastúpiť jednotku, ktorá mohla mať okolo dvesto chlapov.  Niečo im dlho hovoril a potom všetci jedným hlasom skríkli : Prisaháme, neprejdú ... alebo v podobnom význame .Tadiaľto sa určite americké tanky neprebiju .

Rozhodli sme, že ostaneme v tomto sektore odkiaľ máme perfektný výhľad a najmä prehľad a ako takú možnosť, že nenatrafíme na fanatikov z SS .

Naš postavenie bolo v tom vynikajúce, že sme sa nachádzali na bočnej lesnej, ale tvrdej  ceste, ktorá sa postupne asi napájala na hlavný cestný ťah, pod nami bola dolina s potokom a s veľkou horskou samotou  s niekoľkými maštaľami a obrovským senníkom, kde asi aj prenocovala táto jednotka SS, keď po sebe zanechali obrovský bordel s porozhadzovanými bedňami, osem nákladiakov, dve pancierové vozidlá a dve 122 mm húfnice, ktoré asi nemali kde umiestniť alebo boli bez munície . Pred zrýchleným odchodom do motorovej časti každého vozidla vhodili jeden, dva granáty, čím ich znefunkčnili .

Podľa všetkého toto mal byť ich posledný boj a my sme sa uchádzali byť ich najskôr poslednými divákmi . Toto všetko sme sledovali zo vzdialenosti asi štyristo metrov, pričom hlavná cesta bola asi na našej úrovni a niekde na pravej strane museli byť aj nemeckí delostrelci o ktorých sme iba tušili, pretože mali perfektné maskovanie .Ani nie po hodine sa z hlavnej cesty ozývala streľba a škrípanie ocele .

Delostrelci mali svoje  palposty oveľa vyššie, čo sme zistili z ich prvých strelieb.  Najprv sa zastrieľavali, ale načo to sme zatiaľ nevideli. Opäť padali rana za ranou už aj zo strany spojencov, ale granáty nasmerované na delostrelecké pozície boli veľmi nepresné.

Medzitým sa nám ukázali prvé tri tanky s bielymi hviezdami, ale  delostrelci ich mali ako na podnose. V priebehu krátkej chvíle, keď celá batéria diel sústredila paľbu na toto miesto boli tanky v plameňoch  len  sme videli ako malé postavičky pobehovali okolo horiacich cieľov a pomáhali si navzájom sa čo najskôr dostať z tohto pekla.

Fakticky bolo po boji a čakalo sa na americké delostrelectvo, aby toto územie prečistilo. Samozrejme, že delostrelci nečakali na moment, kým dôjde k útoku amerického delostrelectva. Šikovne a rýchlo menili palebnú pozíciu.

Od momentu prvej  streľby ubehlo ani nie štyridsať minút a americké húfnice veľkého kalibru začali na tento kusisko hory páliť . Na naše nešťastie veľmi nepresne, keď prvé granáty dopadali od nášho postavenia ani nie sto metrov a približovali sa .  Bolo to peklo .