Zabi, a nedaj sa zabiť /41. ...boli sme zajatí Frickovia /

Najviac som sa vždy tešil na hodinu dejepisu, teda histórie a bolo to jedno, či sa učilo v prvej Československej republike alebo počas vlády Maďarov : Ale úprimne povedané viac som sa vytešoval na u nás veľmi popuplárneho učiteľa a zároveň riaditeľa školy, veľkého Čechoslováka a pôvodom Čecha, ktorý ak začal rozprávať čo o starých Húnoch, Avaroch, Rímanoch a Slovanoch, Germanoch  my  detiská sme mali pootvárané ústa a ticho v triede bolo také, až z jazera bolo počuť pleskot vody ako mnísi pstruhov zo sieťok vyberajú .

Mladí v SS

Vždy a veľmi rád si spomeniem na môjho najobľubenejšieho učiteľa, ktorý keď vypukla vojna vedel, kde je jeho miesto, ale to si iba hovorilo: Cez Balkán prešiel do Anglicka a bojoval so spojencami proti fašistom, no ľudia toho narozprávajú a Bohvie , kde je pravda.

Naivne som si myslel, že natrafím na Čechoslovákov v službách spojencov a ešte naivnejšie som rozmýšľal, čo keby tak stretnúť sa s pánom riaditeľom, ja v uniforme Wehrmachtu, on v uniforme anglickej.  Ale to boli iba sny a nikdy nebolo potvrdené, že pán riaditeľ bojoval so spojeneckou armádou.

Budíček ráno o štvrtej, skromné raňajky, kúsok suchára a pár mäsových konzerv s ktorými sme sa podelili. Ranná hygiéna v horskom potoku, všetko v tichosti. Tesne pred odchodom ako na potvoru sa na okraji lesa z druhej strany ukázala asi pätnásť členná vojenská hliadka Nemcov.  Toto sme ku šťastiu nepotrebovali, ale čert to zober, nejako si poradíme.

Veliteľ nakázal nabiť zbrane včítane guľometov a vytvoriť kruhovú obranu .  Hliadka postála asi stopäťdesiat metrov pred našou pozíciou a zázračne vytiahla bielu vlajku .  Z tejto malej jednotky sa oddelili dvaja, najskôr veliteľ, a kráčali k nám.

" Guten Morgen meine Herren...  der Kommandeur  der Umfrage "... a  zamumlal nejaké nemecké meno. " Wo bist du Gerichtet ? "

Náš veliteľ, ako už neraz mal snahu veci zahmlievať: " Presúvame sa podľa rozkazu, ale vy nie ste kompetentní, aby sme vás s tym oboznámili."

" Und warum die geladenen Gewehre auf uns gerichtet ? "  Radšej byť obozretný, ako byť hore bradou...  a my Maďari sme obozretní a teda vás radšej privítame s nabitými zbraňami, "  odpovedal veliteľ a zaškeril sa od ucha k uchu .

Dôstojník videl, že tu nič nenarobí a keď aj mal niečo v úmysle veľmi rýchlo sa toho vzdal, veď mu ani nič iné neostávalo .

My sme sa rozhodli opäť vrátiť do blízkej dediny dúfajúc, že tu sa už budeme mať komu vzdať . Najprv sme vyslali prieskum, ktorý sa asi po viac ako hodine vrátil so správou, že do dediny nemá zmysel ísť lebo spojenci tam nie su .

Tak sme sa vrátili na hlavnú cestu a pokračovali na severovýchod veriac, že tu niekde  skončíme  našu odyseu a my sa konečne zbavíme železa, ktoré musíme so sebou vláčiť.

Dvaja kamaráti vpredu, dvaja v zadu ako istenie a vykračujeme. Asi po piatich kilometroch, keď sme doslovne nestretli nikoho, pretože kto mohol ostal doma a nešpacíroval sa po okolitých horách a tak riskoval, že schytá zatúlanú guľku.

Streľbu bolo počuť z viacerých strán, ale my sme boli v pohode. Na rovnom úseku cesty sa asi tristo metrov pred nami sa ukázal najprv jeden a potom aj druhý Jeep. Žeby toto bol koniec nášho pôsobenia vo Wehrmachte ?

Veliteľ neuveriteľným hlasom zreval : " Zbrane a munícia na zem ! Ruky dajte hore ! Ukáž bielu vlajku ! "... v momente, keď sa ukázali Američania všetci sme dobre vedeli, čo máme robiť, ale rozkaz veliteľa sa splnil do bodky.

A tak na ceste niekde v Alpách sme sa po viac ako troch týždňoch zbavili kopca železa, len tak zarinčalo, a tak vedľa nás ležalo viac ako jedna tona zbraní  a munície .

Obidva Jeepe postáli a vojaci obsadili miesta za guľometmi. Nádherná scéna : Tridsať jeden chlapcov s rukami nad hlavami čakalo ortieľ. Čo mi v takom momente behalo po rozume ? Iba jedno: Len aby nezačali strieľať.   Vedeli sme, že stáť sa môže všetko. Jeden neuvážený pohyb pričom stačí, že za ťažkým guľometom bude človek, ktorému včera zastrelili kamaráta a je po nás a ani pes za nami neštekne.

Neviem ako som sa v týchto momentoch môjho života tváril, ale viem, že mi po chrbte tiekol prúd studeného potu, zatiaľ čo môj kamarát vedľa sa triasol ako osika, ako keby treščalo a bol mráz  mínus tridsať stupňov, ďalšiemu priateľovi trhalo obočím a lícnym svalom, všetci sme boli v novom očakávaní .

Z Jeepov vystúpili piati vojaci odistili a namierili na nás svoje zbrane. Vpredu išli Jeepe s namierenými guľometmi a po bokoch vojaci .  Toto trvalo iba niekoľko sekund, ale mne to pripadalo ako dlhé veky, ako keby postál čas .

" Hands up.... Hands up.... Hands up "  ... vykrikovali Američania na nás. Vedeli sme, že v týchto momentoch sa nesmieme ani pohnúť a aj tak bolo .

Autá s guľometmi ostali  stáť asi pätnásť metrov pred nami v pred sa pohli samopalníci, jeden z nich bol černoch .  Dvaja ostali stáť s namierenými zbraňami a traja  nás začali prehľadávať. Každému z nás zhodili ruksak na zem, tak že sa obsah vysypal. A tak nože, dýky a aj moja pištoľ sa stáva vojenskou korisťou amíkov. Vzali nám všetko,  včítane jedla a cigariet .  Prilby, bodáky, lopatky, sumky s muníciou, granáty, toto všetko sa kopilo povedľa nás    a my stále bez žiadneho pohybu a bez reči .  V nemom úžase sa malý   šťuplý Američan zastaví pri našom veliteľovi, najprv akoby zháňa odvahu a potom mu vezme  granáty, odopopne remeň a na zem capne lopatka, bodák, zásobníky s nábojmi a snaží sa mu odopnúť ruksak, čo mu nijako nejde. Veliteľ sa na neho z hora usmeje, pravou rukou si odopne popruhy a cez ruku na zem zhodí poľný ruksak .

Toto všetko trvá asi tridsať minút, pričom spojeneckí vojaci ešte pristúpia k osobnej prehliadke. Všetko okrem osobných fotografii nám vezmú iba nám ponechajú aluminienmarke a nemecké vojenské doklady. A tak prichádzam o krásnu oficiérsku pozlátenú tabatierku, vreckový nožík z antikoru, harmoniku a starého otca vreckové hodinky,ktoré som každé ráno o siedmej naťahoval . Pred odchodom dovolia si nám vziať jedine lyžice a ešusy. Keď  zo zeme beriem ešus mám snahu si vziať aj rozsypané sucháre, čo vojak klasifikoval ako priestupok, načo som  dostal taký kopanec do ruky, že tá mi odpuchla až po piatich dňoch .

Tak, a či chceme, nechceme sme vojnoví zajatci, teda minimálne tak s nami Američania narábajú. Vpredu ide jedno vozidlo, vzadu ide druhé vozidlo, a po stranách  eskorta .

Asi po dvoch kilometroch a stále s rukami za hlavou sa dostávame na miesto odkiaľ sme počuli streľbu. Na tvrdej ceste stoja dva tanky,jedná samohybná húfnica a niekoľko rýchlopalných kanónov, ktoré postupne pália do protiľahlého  kopca, až cesta je samá nábojnica až sa o ne potkýňame .

Americkí vojaci, obsluha od kanónov, chlapci o dva, tri roky starší od nás sa nám posmievajú. Fritzek vylíž mi prdel, špinavý nemčúr bozaj ma v riť : "  Kiss my Ass...  German Helov, me Kiss  my American Ass .. "

Nerozumeli sme, ale pri gestikulácii, keď si amíci dávali dva prsty na ústa a dlaňou si bobúchali  zadok   sme tomu už rozumeli presne.    " Germans go for  the scruffy  barbed wire.... "  a  naznačovali, že nás všetkých postrieľajú a v posmeškoch pokračovali : " It do not go to Mama, you go into the ground, and our friends... "  a  gestikuláciami ukazovali, že si vykopeme vlastné hroby a presne tam vedie naša cesta.

Bolo to veľmi neprijemne a pravdu povediac s takýmto niečim sme nerátali. Gestikuláciam sme presne rozumeli, ale nerozumeli sme tej nenávisti .  Určite, že to bolo aj tým, že všetko čo sme videli doposiaľ bola iba malinkatá skulinka celej vojnovej tragédie  so zorným poľom, keď ono zaberalo iba náš časovo krátky pohľad alebo to čo nám bolo dovolené. Až neskôr som pochopil, akou tragédiou bolo to celé vojnové šialenstvo a koľkým stovkám miliónov ľudí prinieslo skazu, bôľ a slzy .

Od začiatku nástupu vojenskej služby v Nemecku  sme všetci vedeli, že nie sme na správnej strane barikády a preto aj ta naša snaha nijako neprispieť k predlžovaniu vojnovej agónie, i keď nie vždy sa darilo .

My sme mali čisté svedomie, i keď koho tak zaujímalo, či sme mali alebo nemali záujem bojovať na strane Nemecka . V priebehu prvých dvoch, troch hodín, sa okrem posmeškov, nadávok, nik o nás nezaujímal. Jednoducho boli sme zajatí Frickovia, ktorých niekam vedú.