Zabi, a nedaj sa zabiť / 43. Zajatecký tábor I. /

Cesta ubiehala veľmi pomaly, veď  sa niet čo čudovať vojny ešte nebol koniec a mestá, mestečká, ktorými sme prechádzali boli síce prejazdné, ale viacere bez mostov a premostení, takže veľké obchádzky  alebo pontónové provizória, ktoré zdržiavali.  Ani nie po osemnástich hodinách a asi desiatich zastávkach z toho šesť neplánovaných pri hromadných útekoch, kde si amíci urobili zo snažiacich sa zajatcov dostať sa na slobodu  strelnicu. Mŕtvych a zranených zásadne nebrali ponechali ich na poliach,lesoch,priekopách, však  dedinčania ich nájdu a pochovajú, dokonca ani nemali snahu zistiť, či nie je niekto zranený, jednoducho naskočili na nákladiaky a pokračovalo sa ďalej.   Dlhú autokolónu zajatých Nemeckých vojakov totiž istili dva plné Studabakery ozbrojenej americkej pechoty v nezaplachtených nákladiakov, ktorí po vás pálili dovtedy kým ste nezaryli čumákom do zeme alebo nezmizli niekde v lesnom poraste.  Takže ak sa niekto z utekajúcich hodil o zem a nezdvíhal sa amíci po ňom už nestrieľali, ale ani nešli zistiť, či žije.

Cez diery v plachtách sme veľmi dobre videli ako je pechota  natoľko lenivá, že kvôli zajatcovi nemieni urobiť ani jeden krôčik navyše, len po vás pálili dokedy ste na obzore.    A  na základe  asi aj toho vznikli ďalšie  pokusy o útek. Najťažšie bolo kľučkujúc prebehnúť stopäťdesiat, dvesto metrov, potom sa hodiť do brázdy a čakať, či sa Američania rozhodnú pozrieť vašu akože mŕtvolu .  Pri  útekoch počas dňa zastrelili alebo zranili asi tridsaťpäť chlapcov,ale ani k jednému sa neunúvali . O útekoch a počte zastrelených v nočných hodinách je ťažko hovoriť, ale bolo ich neúrekom, keď sme každú chvíľu stáli a ozývala sa streľba

Pred očami sa mi takto v priamom prenose odvíjala obrovská tragéda zajatých Nemeckých vojakov, ktorí mali jednak snahu ďalej bojovať, ale mnohí pochádzali práve z tohto kraja alebo z blízkeho regiónu a vidinou domova riskovali. Pravdu povediac, keby sa toto mne stalo niekde v oblasti južnej Moravy tiež by som riskoval a pokúsil sa o útek, takže zakaždým som im držal palec .

Premôcť strážnych nebol problém hlavne ak sme sa presúvali kľukatými cestami okolitých lesov, kde bol taktiež jeden pokus o útek, ale u nás na našej korbe sa nikomu nechcelo riskovať a ja ktorý som tu bol jediný nie Nemeckej národnosti, už vôbec nie .  Ale ako mi ďalšie dni ukazovali radšej som sa mal pokúsiť, ked zrovna by som zopár mesiacov pracoval na farme alebo samote, kde mužov bolo nedostatok, ako trpieť v neľudských podmienkach  zajateckého tábora .

Do zberného tábora nemeckých vojakov sme dorazili pred obedom .Odteraz jednám iba sám za seba . Zajatecký tábor bol  obrovským mraveniskom  ľudí bez žiadneho oplotenia a už tobôž nie bez ostnatého drôtu, bez brány, bez stavieb, bez latrín, iba na zemi  boli vápnom vyznačené koridory, kam už zajatec v žiadnom prípade nemohol alebo mohol vstúpiť, ale riskoval guľku do hlavy. Opodiaľ tábora trčali do výšky úplne nové drevené strážne veže, ktoré sa tiahli celou líniou tábora, rsp. sa ďalšie budovali. Na každej veži bol jeden strážny  s ťažkým guľometom, ktorý mal za úlohu držať líniu vyznačenú vápnom, kam už zajatec, ak náhodou nebol samovrah, nesmel . V momente nášho príchodu sa  na veže  montovali diaľkové reflektory napojené na neďaleko stojace pojazdné benzínové generátory.

Po zídení z korieb Studabakerov sme prechádzali cez špalír strážcov  a pri poslednom som prekročili bielu čiaru, čím som sa oficiálne stal vojnovými zajatcom tohto zajateckého tábora.

Vybavenie zajateckého tábora bolo veľmi jednoduché bez žiadnych nákladov, ak nerátam strážne veže, reflektory s generátormi a vápnom označené hranice, kam by už zajatec nemal vkročiť.

Zem bola ušľapaná bez žiadnej trávy sem tam boli kaluže vody z ktorej ako som videl mnohí si naberali vodu ešusmi a používali ju na pitie.  Tábor pozostával z menších a väčších skupín do ktorých sa zgrupovali postupne nielen podľa príslušnosti k jednotám, ale aj k zbraniam a zásadne zajatci SS boli úplne samostatné a patrili svojou rebéliou k najvýbojnejšim v celom tábore.

Pravdepodobne od počiatku vzniku tábora bola snaha zajatcov vytvoriť extra miesta, kde sa bude môcť vykonávať obyčajná ľudská potreba, ale  s pribúdajúcim časom a najmä s počtom zajatcov sa takýchto miest vytvorilo niekoľko sto, takže celý zajatecké územie svojim zápachom pripomínalo jednú obrovskú žumpu.

A práve tento odpudzujúci smrad bolo prvé, čo mi vrazilo do mojich čuchových buniek, ako aj nespočetné množstvo zúbožených zajatých nemeckých vojakov, ktorí pravdepodobne na tomto mieste už boli dlhšie obdobie.

Voda a potrava sa vydávala asi takýmto spôsobom :

Na niekoľkých miestach, každý deň inde, sa z nákladných aut na zem vyhádzal chlieb a sucháre, podobne sa pristavili cisterny s vodou...  toto všetko boli v priebehu veľmi krátkeho času minuté a ak ste nemali šťatie, čo väčšina nemala, tak ste hladovali a aj preto tá kalná voda z kaluží v ešusoch.  Ako som postupne zistil  jedlo sa dalo ešte získať dvojakým spôsobom: Prvým, že ste si vytipovali zajatca, ktorý má potravu a obrali ste ho, čo bolo bežnou záležitosťou alebo ste mali šťastie pri bielej čiare kám s pribúdajúcimi dňami viac a viac chodili civilisti a za bielu čiaru hádzali kúsky potravy od chleba , cez kŕmnu repu, až po zemiaky, čo sa mne osobne takto niekoľkokrát podarilo ako tak dostať k potrave, i keď surová a mnohokrát namrznutá repa robila obrovské ako žalúdočné, tak aj črevné problémy.  Ale inakšia možnosť nebola, keď amíci doviezli potraviny tie sa v priebehu pár sekúnd rozchytali.
Amíci v tomto nemali žiaden systém a bolo iba otázkou času, že sa tu rozmôžu také choroby ako je týfus, salmonela, hepatitídy.

Prvý deň som si povedal, že za každú cenu sa musím dostať k cisterne s vodou, ale problém bol najmä v tom, že tábor bol od vidím do nevidím a už vtedy musel mať niekoľko sto tisíc zajatcov  a nedalo sa predvídať, kde pristavia cisterny.  Tak som si povedal, že na druhý deň od skorého rána budem vyčakávať na tom mieste, kde som vchádzal do tábora.  No zistil som, že takto premýšľa niekoľko tisíc ďalších zajatých Nemcov, ale predsa len vyčkal som si no s nulovým efektom, pretože cisterny nešli cez tábor, ale okolo bielej čiary a dosť rýchlo, fakticky mali tam vyjazdené koľaje a my sme nemali šancu ich sprevádzať.  Moje šťastie s vodou bolo najmä v tom, že som si nabral plnú feldflasche ešte pred odchodom do tohto tábora a šetril som si ju, i keď na jednej zástavke som poprosil amerického strážneho, aby mi doplnil do feldflasche vodu, čo aj urobi.

Američania mali viditeľne problémy so zásobovaním a nielen to, podcenili úlohu takéhoto tábora najmä čo sa týka výbavy. Ako som si na druhý deň všimol po tábore jazdilo niekoľko aut a zberalo mŕtve telá zajatých vojakov, ktorých zo dňa na deň pribúdalo, ako aj zastrelených za bielou čiarou.  Nebolo hodiny aby sa neozývala streľba, pričom v noci to bolo ešte horšie.

Za bielou čiarou som videl poskrúcane telá, mnohí ešte viditeľne žili, ale nik sa o nich nestaral.  Boli to nepredstaviteľne kruté dni najmä na psychiku, i keď hlad,  nedostatok vody, urobil s organizmom taktiež svoje.

Prvý deň som v podstate prežil v tábore bez ujmy, pričom som sa usadil niekoľko metrov od bielej čiary, kde prichádzali civilisti z okolitých dedín vždy s nejakou potravou. Je pravda, riskoval som zblúdilu guľku najmä v nočných hodinách, ale mal som svoje stále miesto poznal som vedľa seba ľudí   a  najmä mal som výhodu stáleho pozorovania príchodu civilou, či už s potravou alebo vodou.  Americkí vojaci v žiadnom prípade neboli proti, aby civilovia navštevovali zajatých vojakov, len problém bol s bielym koridorom, ale mnohokrát práve u dedinčanov aj toto dokázali prehliadnuť.

Je dosť možné, že takýmto spôsobom sa do tábora dostali aj nože a iné bodno sečené zbrane, pretože každý zajatý vojak prešiel minimálne dva krát dôkladnou osobnou prehliadkou, pričom jediné čo si mohol ponechať bol ešus, poľná fľaša a lyžica.

No boli aj takí kumani, že  lyžice si kameňom upravili na nože   a takto tých čo mali šťastie na prídel potravy oberali, rsp. v lepšom prípade iba obrali, v horšom aj zavraždili. Hlad a nedostatok vody dokáže s človekom urobiť neuveriteľné divy, keď mnohokrát na seba prevezme úlohu krvilačného lovca, len aby sa nasýtil a tým pádom aj prežil .

Počas môjho zajatia v tomto tábore som videl nespočetné množstvo úkladných vrážd a ťažkých ublížení na zdraví  a  všetko kvôli vode a potrave.  Ale ak ste boli ťažšie zranený a prežili ste do druhého rána a zhodou okolností ste mali vedľa seba ľudí, ktorým ako tak na vás záležalo, a mali ste aj kúsok šťastia, dostali ste sa na auto a na ošetrovňu, čo znamenalo život . Ale toto všetko som zistil až postupom času.