Zabi, a nedaj sa zabiť / 47./Služba v US armáde.

Mal som šestnásť aj štyri mesiace, keď má v decembri 1944 nyilasi aj s mojimi druhmi odsunuli do Nemecka . Účelom transportu skoro dva tisíc šestnásť sedemnásť ročných chlapcov, všetko príslušníkov levente, bolo posilniť stále ustupujúce nemecké jednotky, ako na východe, tak i na západe . Ja som mal to šťastie, že ma odvelili na západny front a na také miesto, kde sa fakticky celý čas nič nedialo, až na tie neprestajné americké letecké útoky .

označenie Levente

Po zajatí Američanmi sa naša jednotka rozpadla a pretože sme na ponuku vstúpiť do Americkej armády reagovali záporne postupne nás odsunuli  do zberných zajateckých táborov.  Ja som mal to nešťastie, že som sa pravdepodobne dostal do najväčšieho tábora, kde vraj bolo viac ako jeden a pol milióna zajatcov, načo Američania vôbec neboli pripravení, takže denne tu zomieralo niekoľko sto zajatých vojakov, ktorých pochovávali neďaleko tábora do spoločných hrobov. Pri všetkej smole, keď som sa dostal práve do tohto tábora som mal aj šťastie a to, že som natrafil na vynikajúceho človeka, mladého amerického vojaka, ktorý ma vytiahol z hrobu, kde by ma boli za živa pochovali .

A dnes podpisujem prísahu a zmluvu, je mi daná pracovná americká uniforma a v priebehu dňa dostávam moje doklady a sadu aluminiových osobných známok .   A tým pádom sa stávam príslušníkom Americkej armády zatiaľ slúžiaci za úplatu a môj žold je po príchode na bojisko stanovený na sto  vojenských dolárov denne, v sklade , kde momentálne budem vykonávať službu budem mať menáž zdarma a dvadsať päť dolárov na deň.

Podľa veliteľa lazaretu, ktorý bol jeden z tých väčších som mal za úlohu vykladať nákladne vozy so zdravotníckym materiálom, potravinami a materiálovým vybavením, ako aj aj vykladať a nakladať zranených a chorých a držať sa rozkazov .

Takže dnešný deň je pre mňa zlomový, keď nadobro strácam nemeckú uniformu a prezliekam sa do americkej novučičkej pracovnej uniformy . Mojim priamym nadriadeným je seržant a hlavným veliacim plukovník .

Pracujem v suchu a v relatívnej čistote, mám tri krát denne teplé jedlo, fasujem cigarety a všetko , čo ostatní vojaci, mám svoju posteľ, svoj vak a bol by som rád keby toto všetko tak ostalo až do konca vojny.

Som celý deň na nohách, ale na šťastie do nočných strážnych služieb ma nedávajú . Mne to vôbec nevadí, môžem sa poriadne vyspať. Takto bez zbrane pracujem už tretí deň a moji nadriadení sú na výsosť spokojní a pretože som pracoval najmä v skladoch s potravinami bol som rázne upozornený, že krádež sa v americkej armáde netoleruje a sú za to veľmi prísne tresty. Ak si ale v sklade otvorím krabičku čokolády a aj ju tam zjem nikto mi na to nič nepovie a podobne je t aj s mäsovými konzervami .

Nachádzal som sa na centrálnom príjme najmä potravín pre lazaret, ale aj zajatecký tábor. Lazaret sa postupne rozdelil pre Američanov a lazaret pre nemeckých zajatcov, kde ošetrovateľmi boli už iba nemeckí lekári .

Ale ja som pracoval najmä pre Americkú časť, ale s tým, že keď prišli veľké zásielky pre tábor , tak som tam najmä organizoval nemeckých zajatcov kam sa má ten ktorý tovar uskladniť .

A bolo toho požehnane, i keď za tie dni, čo som mimo tábora sa vraj prísun zajatcov nezastavil, skôr opačne zvýšil až na toľko, že Američania majú v tom totálny chaos a rozhodli sa zorganizovať rozpustenie tohto tábora a postupne porozvážať zajatých vojakov po celom Nemecku, pričom sa len čaká na dostatok nákladných aut a šoférov.

Vraj dnes je posledný deň, čo sa budú zajatci prijímať a na fronte je už tak, že ani zajatcov neberú, ale zrovna ich posielajú domov alebo k rodinám, pričom sa už bojuje o Berlín a spojenecká armáda je v Československu, čo som mal aj možnosť vidieť v americkom kinožurnále, ale naopak veľmi tvrdo sa bojuje s Japoncami .

Ako sa vyjadril Jacob, jeho vlastenectvo bolo úžasne, po skončení  misie v tejto časti Európy odchádza  bojovať proti Japoncom, kde sú stále prudké boje a denne tam vraj padne alebo je zranených niekoľko sto amerických chlapcov a podľa neho sa tam bude vojna naťahovať ešte dlhé mesiace .  Nuž čo, nemali to ľahké ti Američnia keď museli bojovať na dvoch veľkých frontoch .

Jacob mi necháva na seba kontakt, keby náhodou sa minieme a jedného alebo druhého prevelia niekde inde .  Ten Jacob je zaujímavý chlapík v podstate ma ani nepozná a pozýva ma do rodiny do USA, štát Michigan. Síce neviem kde to je, ale ak sa dostanem k prvej podrobnej mape sveta,tak si to pozriem .  Náše rozhovory sú strašne komplikované, ale dopsiaľ sme si vedeli všetko vysvetliť a ja chytám prvé anlické slovičká aj krátke vety .

Najnepríjemnejšou prácou bola priama účasť v špitály. Nemocní boli vždy nervózni, stačilo ak ste s ich nosítkami o niečo hrkli a hneď kričali a sťažovali sa .  Takto sme prenášali jedného majora, ktorému vzali slepé črevo a nechtiac kolega zavadil o stôl a stoličku. No toľko kriku a pre nič som nezažil. Síce ja som tomu prd rozumel, ale podľa toho ako sa tváril americký zdravoťák, to bolo veľmi vážne .  Ako mi po čase kolega vysvetľoval, vraj major nám obom sľúbil, že pôjdeme na front do prvej línii a nie vraj tuto, kde nič, tu nič sa zašívať .  Ja som sa len usmial, veď prvú líniu mám sľúbenú tak či tak a major mi môže byť ukradnutý .

Mojim pekným dňom v tomto lazarete sa chýlilo ku koncu. Vedel som, že je iba otázkou hodín a budem si musieť zbaliť tých mojich pár vecí, oprášiť skúsenosti z výcviku a hlavne mať pevnú ruku, presné oko, ale najmä obrovský kus šťastia .

Podľa filmových žurnálov sa Nemecké vojská vzdávali vo veľkom a ani Američanom sa veľmi nechcelo v posledných hodinách vojny zložiť svoje kosti niekde v Nemecku, Holandsku, Taliansku a tak radšej verbovali takých ako som aj ja, keď stačilo, že nie ste Nemec a nikdy ste nebojovali proti Američanom  a máte chuť bojovať aj za cenu, že schytáte guľku zrovna v deň kapitulácie.