Zabi, a nedaj sa zabiť / 51. /Poľoval na nás štrnásťročný

Ranné vstávanie mi nikdy nerobilo problémy, ale nie všetci sme rovnakí. Z rozhovorov alebo posunkami som postrehol, že mnohí spolubojovníci toto ranné vstávanie doslovne nenávidia, keď vypijete hlt vody vyšlukujete jednu, dve cigarety a musíte sa poberať za vojenskými povinnosťami .

Grenadiere Waffen SS

Tieto pochody v horách milujem, veľmi mi to pripomína domov a našu prírodu. Teraz na jar to všetko rozvoniavalo, príroda sa prebúdzala a dávala na vedomie nielen rašením trávy, pučaním stromov, ale aj poletovaním a štebotom rôznorodého vtáctva.

Pochody boli bez slova, vždy po určitej dobe, veliteľ zdvihol ruku, čím dal znamenie na zastavenie sa, vytiahol mapu a buzolu, uprene na ne hľadel   a keď bolo potrebné zmenil trasu a tak sme pokračovali na miesto, ktoré bolo určené ako posledné, kde sa nachádzala nepriateľská jednotka .  Všetko sa konalo v absolútnom tichu i keď šuchot tridsať párov vojenských bagančí dá o sebe vedieť nech robíte, čo robíte a preto, tie pravidelné zástavky nielen zistenie polohy, ale v tichu počúvať, čo sa v lese deje  .  Heslom prieskumu bolo a je :Všetko v tichu a opatrnosť nadovšetko !

Čistiny ak sa dalo sme obchádzali, tie veľké sme najprv niekoľko minút v tichu pozorovali a až potom sa vydali na cestu a aj to zrýchleným presunom.

Asi po dvoch hodinách sme natrafili na malú čistinu a horský zrub . Taktiež sme ho najprv dobrých pätnásť minút pozorovali a ž potom dal veliteľ posunkami na vedomie, aby sa traja naši tam išli pozrieť. Úloha padla aj na mňa. Priskokmi vpred sme sa kryli a pomaly dostali k zrubu. Najprv sme iba v tichosti počúvali a nakukali do okien, potom sme odistili zbrane, vyrazili dvere, ktoré neboli vôbec zamknuté, urobili prehliadku zrubu a okolia a dali posunkami na vedomie veliteľovi, že je všetko v poriadku.

Z rozhádzaných veci a ohorkov cigariet vysvitlo, že tu prednedávnom museli byť nemeckí vojaci, ale ťažko bolo povedať, či to boli dezertéri, ktorých bolo taktiež veľa alebo záškodnícka jednotka.

Po ďalšej hodine sme narazili na farmu, ktorá bola schovaná pod horou.  Toto už bola iná káva, tu sa už kľudne mohla schovať aj väčšia jednotka.

Veliteľ mal dve možnosti, prvú, že sa na ďaleko farme vyhne, druhú, že farmu prekontroluje. Náš veliteľ bol zásadový, čo má pred sebou tomu sa nevyhne a všetko prekontroluje, tak aby mal istotu, že tam nepriateľ nie je a ak tam bol bude sa snažiť zistiť , akou živou silou a zbraňami disponuje .

Farmu sme sledovali z boku vzdušnou čiarou asi stopäťdesiat metrov . Na dvore boli zapriahnuté kone s bričkou  a po dvore sa pohyboval jeden muž, ktorý výrazne kríval a dve ženy, ktoré vychádzali z maštale.

Z tohto pozorovania sa nedalo posúdiť, či na farme sa nachádzajú ozbrojenci.  Okná farmárskeho domu boli na všetky svetové strany, bol to veľký priestranný poschodový dom z kameňa a dreva .

Po dlhšom pozorovaní veliteľ určil piatich, ktorí mali preveriť, či je farma čistá a bez nemeckých vojakov. Chlapci sa navzájom istili a my sme mali nabité zbrane namierené na okná domu.  Asi po necelých sto metroch sa z okna farmárskeho domu ozval výstrel, ktorý ale našich minul. My aj určení chlapci spustili na všetky okná paľbu, pričom z domu vybehli tri ženy a jeden muž a gestikulovali, po chvíli jedná žena vbehla do domu a po krátkom čase pred sebou sácala asi štrnásťročného  chlapca, ktorému krvácalo pravé rameno a v pravej ruke držala pušku, ktorú veľkým oblúkom hodila smerom k nám  a neprestajne kričala : " Nicht schiessen, nicht schiessen,  wir haben keine Soldaten dort... "

Veliteľ dal okamžite zastaviť paľbu a my sme prískokmi postupovali k farme.  Až keď sme sa priblížili k dvoru som porozumel, čo kričala  nemecká žena, ale v jednotke bol tlmočník, ktorý to preložil veliteľovi .  Naši  sa bez všetkého a bez toho aby čakali na rozkaz sa pustili do prehliadky domu a celej farmy. Zraneného chlapca, ktorého guľka iba škrabla ošetril náš zdravotník .

Bola to bežná farma akých boli v Nemecku tisíce.  Jeden invalid, chlapec a samé ženy, to bola celková zostava. Invalid bol bývalý vojak okolo štyridsiatky a ženy boli tri- matka , dcéra a nevesta a chlapec, ktorý mal štrnásť rokov .  Chlapi buď boli na fronte alebo padli.

Náš tlmočník spolu s veliteľom sa okamžite pustili do vypočúvania a  zisťovania pohybu nemeckých jednotiek :

Z rozhovoru z gazdinou, najstaršou zo žien, jasne vyplynulo, že všetci majú tejto vojny plné zuby. Žena doslovne povedala :  "Áno bolo tu niekoľko nemeckých vojenských jednotiek a všetky nás okradli, vzali všetko, čo sa im hodilo. Naposledy včera tu bolo veľa vojakov a v šope nám dokonca nechali kanón s nákladným autom aj  s muníciou, že vraj sa po neho vrátia, ale nepovedali kedy . "  Ani sekundu po rozhovore o kanóne  naši dobehli s krikom : " Commnader, there is a mountain gun... " a teda pravda o horskom dele bola na svete.  Žena ukázala ktorým smerom sa veľká Nemecká skupina vydala.   Z rozprávania gazdinej sme my ako prví Američania, ktorí jej farmu navštívili .  V dedine vraj boli asi pred piatimi dňami,ale na farmu nedorazili .

Veliteľ nariadil odchod. A tak pokračujeme v šľapajách veľkej nemeckej jednotky. Chlapci, korí sa motali v kuchyni natrafili na domáci chlieb, ktorí bol ešte teplý a tak si z neho odlomili a počas cesty aj po troche pojedali. Veliteľ nariadil rýchlejší presun a tak sme natiahli krok a snažili sa dobehnúť veľkú jednotku, ale medzitým sa sa spojil vysielačkou s veliteľstvom a udal našu presnú polohu, zároveň informoval, že niekoľko hodín pred nami na tomto mieste bola veľká nemecká jednotka .

Podľa miesta ktorú udal náš veliteľ sa velenie rozhodlo akciu zrušiť, pretože všetko nasvedčovalo tomu, že nemecký oddiel sa presúva na frontovú líniu . Novou úlohou bolo prekontrolovať jeden štvorec, kde mali byť horské zruby a senníky a kde bola letecky zistená neveľká jednotka, ale nevedelo sa, či sú to dezertéri alebo pravidelná armáda .

A tak oblúkom ponad farmu sa vraciame a snažíme sa dostať na určené miesto.