Zabi, a nedaj sa zabiť / 55. /

Neviem ako  naši spolubojovníci zamerali nepriateľské postavenie, ale prvé mínometne granáty  akurát naplašili hejno vtákov  v blízkom lese a tých, čo vylihovali na lúke .  To náš guľomet hneď prvými strelami skosil dvoch Nemcov a ostatní ostali prilepení k zemi, ale zároveň nedal na seba čakať ich guľomet, ktorí veľmi skoro zameral naše postavenie, ale napriek tomu sme vybehli na lúku a kľučkovali. Náš ostrostrelec s odstreľovacou puškou na druhýkrát dal guľometčíka dole, asi tri granáty spadli na horskú chatu a zapálili ju, pričom tá vzblkla ako fakľa .

Junge Grenadiere... Bundesarchiv

Ani nie po pätnástich minútach sa zbytok posádky chcel vzdať, keď na prízemí domu v okne vyvesili bielu vlajku, ale nemecká jednotka bola rozdelená na dve časti. Jedná bola v dome a chcela sa vzdať a tá druhá bola na lúke a v blízkom lese, ktorá chcela naďalej bojovať.

Keď tí v horskej chate videli, že ich súkmeňovci úspešne vzdorujú nášmu náporu, ich dva guľomety a presná streľba nás pritlačili k zemi, tak bielu vlajku z okna stiahli a bojovali ďalej .

Nás bolo štyridsať a ich možno dvadsaťpäť, ale napriek tomu, že mali určité straty nastala patová situácia. Fakticky horská chata v priebehu krátkeho boja bola obkľúčená, ale ak by sa nepriateľ zameral na určité body nášho útoku, tak ľahko by prerazil, pretože v troch MG 42 mali veľkú palebnú silu .

Naša úloha bola jasná zlikvidovať nepriateľa za každú cenu. Veliteľ dal rozkaz mínometom páliť do posledného granátu. A tak granáty dopadali na chatu a okolie,ale Nemci sa pravdepodobne chceli držať do poslednej nábojnice, nám sa však v žiadnom prípade nechcelo počas tak krásneho jarného dňa zomierať .

Veliteľ po predošlých vysokých stratách nemal chuť riskovať. Mínomety vystrelili svoj posledný granát a všetko ostávalo iba na nás .

Asi po štyridsiatich minútach streľba ustála, ale najmä zo strany nepriateľa. Evidentne šetrili muníciou. Veď aj načo strieľať len tak pánu bohu do okien, keď nás budú mať na muške, vtedy si aj vystrelia.

A tak oni čakali čo urobíme my a my sme čakali, čo urobí veliteľ. Veliteľ zvolal poddôstojníkov, teda asi sa niečo bude diať. Ale čo sa už len môže, keď sa nikomu nechce riskovať.  Viem, že veliteľ nakoniec vydá rozkaz na útok, však ani iné mu neostáva .    Ležím na krásne zakvitnutej už skoro zelenej lúke s nosom v tráve, sem tam vykuknem , aby som zistil , čo robí nepriateľ až mi je dlho, takže sa obraciam na chrbát, dávam si dole prilbu, vyťahujem z bundy Lucky Strike, škrtám zapaľovačom a fajčím .  Asi pätnásť metrov predo mnou leží kamarát a vykrikuje : " Hey young, you smoke ? You´re crazy ? "

Možno to bolo bláznivé, ale vtedy sa v skutočnosti nič nedialo. Len sme tak ležali a čakali . A nezapáľ si . Vedel som, že takto má môže nepriateľ zamerať, ale ja sa mám natoľko rád, že mu hlavu neotrčím. Dofajčím a z môjho miesta sa odplazím o desať metrov ďalej .

Asi po dvadsiatich minútach prišiel rozkaz na útok. Vedel som, že toto už nie je sranda a my musíme nemčúrov donútiť, aby sa vzdali.

Naše tri ťažké guľomety začali odstreľovať nepriateľské postavenie a my jeden po druhom sme sa prískokmi presúvali k horskej chate .  Streľba silnela a nepriateľské guľomety trhali jarnú trávu. Mierne som sa nadvihol, tak aby som už mohol konečne vystreliť, pretože môj zásobník v puške bol od počiatku boja stále plný.

Vždy som bol dobrý strelec a nesnažil som sa strieľať iba tak ledabolo. Ako som pohľadom hľadal nepriateľa dostal som zásah do prilby, až má to hodilo nabok a chvíľku som sa z toho spamätával. Ohmatal som ľavý bok prilby , bola tam prehlbenina .

Mal som šťastie. Však ja toho strelca nájdem. Opatrne sa plazením presúvam asi o sedem metrov ďalej, snímam prilbu, vyťahujem bodák a dávam na ňu ako návnadu prilbu. Jemne ju vysúvam a nič . Pokus opakujem a ešte raz .

A opäť sa snažím nájsť nepriateľa. A mám ich, dvoch mám po ľavej strane vo vzdialenosti asi sedemdesiat, osmdesiat metrov . Zamierim a dvakrát rýchlo za sebou vystrelím  .  Obaja Nemci padajú k zemi .  Opäť vykuknem a prískokmi sa presúvam asi desať metrov dopredu, čím sa dostávam na čelo našej útočiacej línie .

Na terennej nerovnosti si nachádzam dobré miesto na skryt, zaľahnem a čakám, kým kolegovia vyrovnajú útočiacu líniu .

Opäť jemne vystrkujem hlavu a sledujem ako náš postup, tak aj nepriateľa, ktorého streľba bola sústredená práve na naše krídlo, ale mňa akosi nebrali do úvahy.  Takže opäť zamierim mojou puškou a dávam dole guľometčíka na prízemí v okne . Ešte na trikrát prískoky a môžem hádzať granáty, ale tie môže použiť aj nepriateľ .

Plazením sa dostávam na miesto, kde pred útokom vylihovali Nemci. V priehlbine ležia dvaja, tí ktorých skolil náš guľomet. Jeden z nich sa ešte hýbal. Priplazim sa bližšie a zisťujem, že má priestrel pľúc. Z batoha vyťahujem gázu a snažím sa mu dieru na hrudi doslovne zaštupľovať, ale má veľké bolesti, nakoniec stráca vedomie a ja mu dierku upchávam.

Ak v priebehu pár minút nedostane pomoc bude po ňom. Z vrecka mu vyťahujem doklady. Je to príslušník SS. Podľa maskovacej uniformy, na ktorej nemal označenie sa nedalo zistiť k akým jednotkám patrí. Nemec mal devätnásť rokov a z fotiek som zistil, že mal ešte dvoch bratov a všetci boli príslušníkmi SS .  Mne nezáležalo kto pri akej zbrani slúžil jednoducho bol to človek a zaslúžil si ošetriť tak, aby sa mu dal zachrániť život .Urobil som všetko preto, aby Nemec prežil .

Po niekoľkých minútach intenzívneho boja sa ku mne priplazili ďalší dvaja spolubojovníci . Dohodneme sa, že sa budeme navzájom kryť pričom zbehneme pod verandu a prízemie zahádžeme granátmi. Tak sa aj stalo. Ja presnou streľbou kryjem kamarátov a tí z pod verandy hodili na prízemie štyri granáty.  Medzi tým s ak nám pridali ďalší dvaja, ktorí už ale z verandy priamo na prízemie hádžu granáty a dávkami zo samopalov strieľajú cez okná do vnútrajška budovy .

Nemci ktorí boli v blízkom lese prerazili obkľúčenie a zmizli v okolitých horách, ti ktorí sa stiahli do budovy fakticky skoro všetci padli .

Postupne vchádzame do rozstrieľanej horskej chaty. Poschodie je v plameňoch a horí aj na prízemí. Na prízemí ešte  do dvoch samostatných miestnosti hádžeme granáty, to už iba pre istotu. Postupne nachádzame pätnásť mŕtvol  všetko veľmi mladí chlapci. Koľko ich bolo na poschodí ťažko povedať.

Boj trval viac ako dve hodiny. My sme mali jedného mŕtvého a dvoch ľahšie zranených .

Sadám si na slnkom zaliatu verandu, vyťahujem cigarety , ponúkam kolegov a unavene,ale spokojne pofajčievame . Zbehnem ešte pozrieť môjho ošetreného Nemca. Bohužiaľ, nezvládol to . V horskom potoku si umývam zakrvavené ruky.

Veliteľ rozhodol, že mŕtvého amíka berieme do tábora a padlých Nemcov necháme na dedinčanov, nech ich povozmi stiahnu do dediny, kde ich môžu pochovať .

Tak sa aj stalo, keď sme na farme nechali odkaz, že na horskej chate je niekoľko mŕtvych vojakov, nech ich richtár dá pochovať .