Zabi, a nedaj sa zabiť / 56. /

Veliteľ mi pred odchodom z farmy udelil pochvalu vraj za to, že som bol na čele útoku, i keď pravdou je, že som sa tam ocitol iba kvôli  mojej dobrej momentálnej  pozícii a najmä kvôli dobrej a presnej streľbe . Jednotka sa večer presunula do tábora, ale už nás čakali rozkazy na ráno, keď sme mali presondovať v inom štvorci tri horské zruby tie isté, čo nám označil gazda na farme.

Pancieroví granátnici SS /Bundesarchív /

Samozrejme, že nočná stráž má neminula, tentokrát od jedenástej do jednej. Ale mne to nevadilo, teplá menáž, káva a cigaretka, toť obrovská pohoda, ktorú som nemal ani keď som slúžil vo Wehrmachte, i keď na nemecké zahustené mäsové polievky s malým tmavým pecňom chleba sa nedalo zabudnúť a na nášho majora už vôbec nie, hlavne ako zdupkal do Švajčiarska .

Bolo málo dní od príchodu do Nemecka, ktoré by neboli hektické. Každý deň iný a to sa mi páčilo, i keď veľakrát na hrane prežitia, ale dalo sa zvyknúť najmä ak ste mali vo výcviku levente takého veliteľa, ktorý od vás chcel všetko plniť na sto percent a nič vám neodpustil.

No ak to beriem spätne, bol to síce sviňa človek a veľký perfekcionista, ale na vojnu nás pripravil na jednotku. Tým, že bol na nás niekedy až brutálny nepriamo utužoval kolektív levente, čo nám ostalo na furt .

Dobrý spolubojovník bol mnohokrát viacej ako tá najlepšia puška a v levente o dobrých kamarátov nebola nikdy núdza .

Nočná stráž prebehla v poriadku a ja som si ešte schrupol do pol piatej, kedy sme mali odchod z tábora. Pochod bol presne taký istý ako ostatné len s tým rozdielom, že nás dnes odviezli do blízkosti farmy Studabakery. Veliteľ nepredpokladal, že na farme by mohli byť nepriateľskí vojaci.

Horské zruby boli od farmy vzdialené dobrých päť kilometrov. Deň bol opäť pekný, takže za ranného štebotu vtáctva a postupne aj prvých hrejivých lúčov slnka sme sa dostali až na úroveň troch zrubov, kroré stáli na neveľkej čistine v blízkosti horského potoka .

Celá jednotka zaľahla a veliteľ ďalekohľadom sledoval zruby a okolie. Dva zruby boli evidentne obývané, pretože bol tam pohyb .  Poľovačka sa začala .

Ešte musíme zistiť kde sú rozostavené stráže a potom sa uvidí, či začneme útok alebo cúvneme .  Ale na potvoru všetko sa kazí, keď jedná zo stráži zisťuje našu polohu a začne po nás divoko strieľať.  Ostatní Nemci nevedia, čo sa deje, ale keď sa ozve aj streľba z našej strany, spustí sa veľká prestrelka .

Veliteľ posiela mínomety dole k potoku na pravé krídlo a tie po chvíli začnú páliť na zruby a okolie. Všetky zruby zapália a presná streľba celej jednotky robí Nemcom obrovské problémy, čo nakoniec znamená ustatie streľby a nepriateľ sa dáva na ústup .

Našou úlohou je nepriateľa poraziť, zajať alebo donútiť opustiť toto územie, kde sme mali byť jednoznačne pánmi my a nikto iný .

Veliteľ dáva rozkaz prenasledovať nemeckú jednotku. Prenasledovať ako prenasledovať, ale toto bola najnevďačnejšia úloha, kde boli najvyššie straty. Nepriateľ obyčajne necháva na zaistenie svojho ústupu najlepších strelcov, ktorí si z nás urobia pojazdnú strelnicu.V lese neviete totiž za ktorým stromom, pňom, priehlbeninou na vás číha strelec, pričom vy ste výborným odkrytým cieľom.

Ale nič sa nedalo robiť, veliteľ vydal rozkaz a my ho musíme splniť do bodky, i keď veľmi dobre sme vedeli, ako toto všetko dopadne. Nepriateľ má obyčajne v zásobe niekoľko zaistených skrýš. Povodí nás po lesoch, odstrelí nám štyroch, piatich vojakov, pričom on je obyčajne bez strát a nakoniec sa stratí v hlbokých lesoch .

Aj tak bolo , ale našťastie netrafili ani jedného so spolubojovníkov a pravdu povediac my sme sa ani nijako neponáhľali, veď koniec vojny bol na spadnutie a nikomu sa nechcelo zomierať.

Asi po hodine veliteľ zastavil náš postup a zvolal poddôstojníkov.  Nová úloha : Presunieme sa na iné stanovište, asi päť kilometrov odtiaľto stojí veľká horská chata s niekoľkými zrubmi .  Munície bolo zatiaľ stále dosť, takže mohli sme sa pustiť do inej úlohy .

Po nejakých dvoch hodinách sme z diaľky lesa pozorovali miesto, kde stála horska chata a sedem zrubov. V chate sa nekúrilo všetky objekty vyzerali, že sú opustené. Predchádzajúca streľba pravdepodobne návštevníkov vyplašila, no napiek všetkému sme boli stále zaľahnutí a čakali na rozkazy.

Veliteľ neprestajne ďalekohľadom pozoroval terén. Trpezlivosť ruže prináša, asi po pol hodine sme zbadali pohyb. K chate sa presúvala asi päťdesiat členná veľmi dobre vyzbrojená jednotka horských strelcov .

Profesionáli sa nedali zaprieť . Najprv prehľadali zruby a chatu, rozstavili stráže, v okne na poschodí sa objavil guľomet MG 42, podobne osadili guľoemt do okna prízemí a jeden pred chatu, kde najprv vykopali malý okop. Všetko fungovalo ako Švajčiarske hodinky . Až potom vytiahli konzervy a začali obedovať a fajčiť , ale zbrane stále mali po ruke .

Veliteľ rozhodol ponechať na mieste hliadku a my sme sa stiahli asi štyristo metrov do lesa a vysielačkou sme privolali pomoc. Takže máme asi štyri, štyri a pol hodiny na oddych, ale veliteľ na všetky svetové strany rozostavil stráže. Predsa len v týchto lesoch je asi poriadne rušno a radšej mať poistku, ako sa dočkať  nepríjemného prekvapenia .

Tieto vojenské akcie boli fakticky jeden kolotoč, ktorý sa krútil okolo postupu našich vojsk a zásobovania a my sme boli tou dôležitou súčasťou veľkej vojenskej mašinérie, ktorá si mala poradiť so záškodnickou činnosťou nepriateľa.

Z rozhovorov alebo tomu čomu som vyrozumel životnosť našej jednotky bola stanovená na tri týždne, t.z. v priebehu dvadsaťjeden dní by sa v našom oddiele mali vystriedať všetci chlapci buď z titulu zranenia alebo, že padli. Pre mňa to nebola lichotivá správa, ale radšej tak ako zdochýnať v nejakom zajateckom tábore, kde okrem strážnych nebolo ničoho a mŕtvych denne vyvážali na nákladiakoch po stovkách.

Veliteľ ma vyslal vystriedať stráž, ktorá bola na okraji lesa a sledovala zruby. Títo nemeckí vojaci boli fakticky vekom asi ako ja. Bol krásny čas, tak sa vyzliekli do pol pása a pri prameni vody šantili jedná radosť. Naberali do prilieb vodu a špliechali sa, pričom robili krik na celú dolinu, až ich dôstojník musel upozorniť.  Keď sa vyšantili ľahli si na lúku, pofajčievali a slnili sa samozrejme, že zbraň mali vždy po ruke.

Štyri hodiny ubehli veľmi rýchlo. Jednotku posilnil ďalší oddiel, takže nás mohlo byť ale osemdesiat, pričom pribudli dva mínomety a doplnili sme si aj muníciu.

Taktika boja v týchto prípadoch vždy rovnaká. Obkľúčime nepriateľa a začne sa poľovačka, presne tak ako v kruhovke na zajaca. Mínomety urobia najšpinavšiu prácu a my už iba dorazíme, to čo ostalo.

Tak aj bolo. V priebehu ďalšej hodiny došlo k obkľúčeniu a zelenou raketou dal veliteľ znamenie štyrom mínometom páliť na zruby a chatu, pričom my sme sa vysunuli na čistinu pred zrubmi a postupovali vpred.

Nemeckí vojaci v zápätí prvých výbuchov granátov zaľahli a začali páliť na naše postavenia. Tri guľomety začali kropiť čisitnu , tak intenzívne, že sme ostali prilepení nosmi v tráve a iba čakali nejaký zázrak z paľby mínometov.  Tie narobili Nemcom poriadnu paseku, dva guľomety zmĺkli ostal iba jeden na prízemí blízkej budovy, ale po chvíli aj ten stíchol .

Prískokmi sme postupovali vpred a ten istý obraz, ako v predchádzajúcich prípadoch. My sa snažíme dostať Nemcom na kobylku a oni sa všemožne bránia . Tentokrát je obruč obkľúčenia silná, ak aj bude nejaký pokus o prerazenie zo zovretia budú to iba jednotlivci a nie celá jednotka .

Pri krycej paľbe sa opäť zdvíham zo svojho mietsta a postupujem o niekoľko metrov vpred. Zatiaľ som minúl jeden zásobník a nabíjam pušku. Už som dosť blízo nepriateľského postavenia, vystrkujem hlavu, po mojej ľavej strane mám na dostrel troch, mierim a rýchlo za sebou pálim päť rán a zaľahnem . Evidentne trafiam dvoch .

Po chvíli sa opäť mierne nadvihnem a sledujem okolie. Po ľavej strane mám nepriateľské stanovište, kde je asi päť vojakov. Po chvíli sa ku mne pridajú ďalší dvaja naši, prstami im naznačujem, že pred nami máme piatich nepriateľských vojakov vo vzdialenosti, ale štyridsať metrov .  Opäť sa nadvihnem a spolu s mojimi spolubojovníkmi rýchlo za sebou pálime na nepriateľa a prískokmi postupujeme vpred .

Chata aj zruby sú v plameňoch nepriateľská streľba aj celkový odpor slábne.  Asi po ďalších dvadsiatich minútach našej neprestajnej streľby na zruby , chatu a priestranstvo pred budovami  sa  z chaty na prízemí objaví biela vlajka. Na pokyn veliteľov prestaneme strieľať. Zo zeme sa zdvíhajú asi desiati vojaci, dávajú ruky nad hlavu, z chaty a zrubov vychádza ďalších asi pätnásť vojakov taktiež s rukami nad hlavou  .

My zatiaľ sme stále v pokľaku a puškami mierime na vzdávajúcich sa nemeckých vojakov .  Po chvíli sa pohýňame smerom k chate, ktorá je silno zadymená a v rámci možností ju prehľadávame .  Na prízemí nachádzame niekoľko mŕtvol a jedného zraneného, ktorého vynášame vonku a náš zdravotník mu dáva prvú pomoc.

Boj skončil jasným našim víťazstvom, keď Nemci mali dvadsaťdva mŕtvych, troch zranených a my dvoch mŕtvych a štyroch zranených .

Veliteľ cestou mňa opäť necháva odkaz na farme, aby obec dala pochovať mŕtvych. Je to nepríjemné, ale tých chudákov ktorých sme nechali hore v horách niekto pochovať musí

Zvečerieva sa a my nastupujeme do Studabakerov a odchádzame do tábora. Malá jednotka ostáva so zajatcami a bude čakať kým sa navrátia nákladiaky . Opäť ďalší deň mäsiarskej roboty za nami, ale čo narobíme, my sme si túto vojnu nevymysleli . Radšej by som bol doma, veď u nás sú už tri mesiace od konca vojny .