Zabi, a nedaj sa zabiť / 58 ./

V žiadnom prípade sa nedalo hory vyčistiť od nepriateľa takým spôsobom ako sme praktizovali my, i keď sme boli nemilosrdní Nemci boli doma a tento fakt aj patrične využívali. V civilnom obyvateľstve mali zázemie, čo im aj dopomáhalo v ich vojenských akciách voči Americkej armáde až natoľko, že z inkriminovaných oblasti sa uvažovalo o vysťahovaní obyvateľstva . Ale nakoniec k tomu neprišlo, veď aj z rečí civilistov bolo každému jasné, že chcú aby už bol vojny koniec .

Kinder soldaten Wehrmacht / bundesarchív /

Našich deviatich sme stiahli na farmu, kde sme ich naložili na Studabeakeri. Nemcov sme nechali tak, nech si ich pochovajú dedinčania .

Bolo mi veľmi smutno, ešte naposledy som pozrel mojich priateľov, ako keby spali... jeden bol z Chicaga, druhý z Utahu, tretí z neveľkej farmy v Texase, kde má tak často pozýval, vraj zajazdiť si na koni, a rodičia ma príjmu ako vlastného, pretože viac deti nemohli mať, teda bol jedináčik, pričom keď zistil, že ja mám sedem súrodencov, tak prostoreko povedal : Však keď ostaneš u nás, ani doma chýbať nebudeš, keď je vás toľko. Tak sme si sľubovali, že jeden na druhého dáme pozor a teraz sú už tam...

Toto bol najhorší stret s nepriateľom i keď nedá sa zabudnúť aj na jeden z najväčších náletov amerického letectva na našu kolónu, keď som ešte slúžil vo Wehrmachte, kde boli desiatky mŕtvych a ešte viac zranených a ja už nevediac čo robiť som aj s priateľom zasadol za protiletecké dvojča a pálil na amíkov, až sme jedno lietadlo donútili uletieť z bojiska .

Príchod do tábora bol veru smutný. Šťastie nás opustilo, keď niekoľko dní po sebe máme straty viac ako dvadsať  percent, čo znamená nové doplnenie stavov a možno pre nás niekoľko dní oddychu .

Aj tak bolo, lenže mojej osoby sa to netýkalo. Jednotka dostala oddych, ale ja pretože som bol najatý alebo platený vojak má velenie preradilo do inej jednotky, kde som chlapcov poznal iba z videnia .

A tak ráno v novej jednotke s novým veliteľom Studabakermi sme zavezení asi dvanásť kilometrov od tábora, kde pešky sa máme dostať k jednej horskej farme, kde náš prieskum zistil prítomnosť nepriateľa o sile asi tridsať mužov .

Jednotka bola v podstate vyzbrojená podobne ako tá naša, len ľahké mínomety boli tri, čo znamenalo nosiť viacej munície. A aj tak bolo, keď sám som niesol dve bedne granátov a po dvoch kilometroch som mal ruky vyťahané ako opica, ale nesťažoval som sa, veď niekto to niesť musel .

Tieto pochody veľhorami mi v mnohom pripomínali moje potulky našimi lesmi a dolinami . Lesy boli miešané a boli oveľa hlbšie ako v Alpách a už vôbec nie s toľkými horskými zrubmi a chatami, farmami.

Farma na to, že bola dosť vysoko v horách bola rozsiahla s niekoľkými stavaniami až na senník všetko múry z kameňa, čo v prípade ozbrojeného stretu bolo pre nás nevýhodou. Je pravdou, že dom sme mohli zasypať granátmi z mínometov, ale aj tých granátov bolo obmedzené množstvo a munície vôbec.

Veliteľ bez toho aby dlhšiu dobu pozoroval stavania dal rozkaz farmu obsadiť.  Ale neprešli sme ani dvadsať metrov  a  guľometná streľba nás pritlačila k zemi .  Začala prestrelka a ešte sme ani poriadne nezaľahli a mali sme už troch, ktorí to schytali .

Okna na farme boli plné strelcov a kamenné múry sa stali nedobytnou pevnosťou.  Po chvíli začali kamenný dom odstreľovať naše mínomety . Zapálili strechu a mali snahu na priamo zasiahnuť aj okná, ale granáty sa míňali.

Naše guľomety  systematicky pálili na všetky okná a my sme sa meter po metri snažili dostať k domu. Po určitej chvíli sa nepriateľ musel z prvého poschodia stiahnuť na prízemie a jedná časť vojakov obsadila priestranstvo pred stavaním a druhá časť vbehla do maštale .

Tí z maštale mali dobrú pozíciu na odstreľovanie nášho pravého krídla, toho krídla ked som bol aj ja a takto nám vyradili z boja štyroch našich. Mínomety svoju poslednú muníciu minuli na to, aby nepriateľa vykúrili z maštale, čo sa im aj čiastočne podarilo, pričom ostatné sme dokončili my, keď sme objekt cez okná zahádzali granátmi .  Traja ktorí vybehli z maštale sa mi dostali na mušku tak som ich z niekoľkých metrov bez mihnutia oka zastrelil . Všetci traja boli v mojom veku, teda ešte deti, ale čo narobíš, keď vojna je už raz taká: Nezabiješ ty, zabijú teba a teda zabi, a nedaj sa zabiť, čo bolo naše prvoradé heslo počas štvorročného výcviku .

Postup našej jednotky bol tak rýchly, že zbytok nepriateľských síl sa chcel vzdať, i keď bolo to chaotické, pretože tí čo boli v dome vyvesili bielu vlajku a ti čo boli na lúke pred domom húževnato bojovali ďalej a ustupovali smerom do lesa, pretože obkľúčenie sa zatiaľ nepodarilo .

Teraz našou hlavnou úlohou bolo aby sa zbytok nepriateľskej jednotky nestiahol do lesa a tak pokúsil o útek.

Na lúke ešte mohlo byť asi sedem nepriateľských vojakov, ale stále s jedným guľometom, ktorý po chvíli zmĺkol, pravdepodobne im došla munícia.  Medzitým naše pravé krídlo uzavrelo pomyselný kruh a nepretržite pálilo zo všetkých zbraní na zbytok nepriateľa . Asi po desiatich minútach Nemci videli, že ich odpor je márny a vzdali sa .

Výsledok tejto akcie bola likvidácia malej jednotky asi dvadsiatich mužov, naše straty boli štyria mŕtvy a piati zranení.

Vždy sa nájde čas na premýšľanie . Keby sme boli najprv zaútočili mínometmi mohli sme získať moment prekvapenia a naše straty nemuseli byť také vysoké, ale veliteľ rozhodol ihneď z príchodu obsadiť farmu, čo sa určite nevyplatilo.  Nepriateľ bol pozorný a nás to stálo celkovú stratu deväť mužov.

Po príchode do tábora som sa opäť pridal k mojej pôvodnej jednotke, ktorá mala dnešný deň ako oddych a na načerpanie nových síl a zároveň bola posilnená o desať mužov .

Ihneď z príchodu som dostal nočnú stráž . Chlapcom som rozniesol muníciu a hneď z rána za rozbresku máme  výjazd a  úlohu obsadiť jednú samotu, kde sa často objavujú nemecké jednotky . Fakticky neprestajne to isté. Prieskum alebo letectvo zistí nepriateľa a my si to s nimi musíme vybaviť, teda nijaká zmena .