Väčšina obyčajných ľudí nerozumela, čo je to ľudovodemokratický štát, ako dumali, tak dumali, ale nič im to nehovorilo. Bol síce v názve " ľud ", teda aj my všetci, no nič z toho nemali. Museli odvádzať kontigenty, dane sa zvýšili, ak si niečo povedal proti bolševikom vzali ťa do parády tajní, árešt ťa neminul. No museli si dávať pozor na ústa a držať sa:" Mlčať zlato, hovoriť striebro. "
Nový člen bezpečnosti v obci bol ľudomil, ale ak niekto niekoho udal väčšnou to riešil pohovorom, nerobil žiadnu zápisnicu, ale ak to niekto udal v blízkom mestečku to už bolo iné. Tu konali tajní a obyčajne to skončilo na kraji alebo v Bratislave a väzenie bolo isté. Vraj toto bola diktatúra proletariátu, nik tomu nerozumel.
Päťdesiate roky boli pre ľudí veľmi ťažké. Všetko, včítane potravín sa predávalo na lístky a to bolo šesť rokov po vojne, no oni komunusti si dali názov našej republiky, že vraj ľudovodemkratická, bolo to na smiech i do plaču. Bolševícki funkcionári včítane tajných a bezpečnosti mali všetko, žrádlo, mäso, chlast, kradli kde sa dalo a zariaďovali si zhabané domy akože buržujov, teda inteligencie. Doma sa počúvalo rádio Londýn, Hlas Ameriky, Rádio welle, každý potajme s priloženým uchom pri rádioprijímači, odtiaľ sme toto všetko vedeli.
Ak nedajbože si staval dom musel si mať poriadne hrubú peňaženku aj na úplatky alebo minimálne tajnú pálenicu s dobrou slivovicou a kalvadsom. Úplatky brali všade a to bolo jedno čo, či mäso, mäsové výrobky, maslo, vajíčka, kvalitnú štofovu látku, zlato, ale najmä peniaze. Podľa toho mali obyčajní ľudia jasnú predstavu kám tento štát bolševici vedú, ale každý sa bál čo len slovíčkom naznačiť.
Dedina mala výhodu v tom, že tu bolo niekoľko kameňolomov a každý kto začal stavať či už dom, prístavbu, maštal si zadarmo nalámal kameňa tak mohol urobiť základy a obrysové múry, na cement sa obyčajne čakalo aj niekoľko mesiacov, no keď ste dobre pomastili do vrecka bol to iba mesiac.
Asi takto sa žilo za bolševika počiatkom päťdesiatich rokov dvadsiateho storočia. Vzýval sa Klement Gottwald, Stalin, komunisti sa im kláňali, Rusi boli vraj naši bratia, brat predsa neukradne bratovi pôdu a oni nám vzali Podkarpatsku Rus. Všetko bol klam a aj to, že západ nás chce vojensky napadnúť, komunistická propaganda pod vedením ruských tajných z MGB pracovala ešte lepšie ako za Tisa a Slovenského štátu.
Tajomník Národného výboru bol mrcha človek. A čo vlastne tajil ? Asi už nič, pretože všetko sa o ňom vedelo, najmä že je ožranom, ako všetci jeho kumpáni z KSĆ, je udavačom, do basy pomohol niekoľkým rodákom, cestou bezpečnosti naháňa roľníkov aby si odtrhali od úst a dávali vyšše odvody potravín do kontigentov, jeho zásluhou sa berie pôda sedliakom.
Takto dopadol aj Jožo jeden z posledných sedliakov, tajomník sa mu vyhrážal, že pôjde do basy.No on bol silný a tvrdohlavý chlap, prisahá pomstu a po ceste domov hromží : " Ty dopadneš ako Juro, tiež až príliš aktívny a ničil okolo seba ľudí. " V jeho hlave sa rodí plán. Vedel jedno, tajomník si nič nezapisuje, večer je ho možnosť prekvapiť. Požiadá bratov a tí mu s tým pomôžu. Okolité hory podryté banskými dielami sú hlboké, tam nikto a nikdy nič nenájde.
Jožo a jeho bratia vedeli naurčito, neskoro večer pôjde tajomník domov spitý pod obraz boží, ak nebude spať v kancelárii na národnom výbore toto využijú, majú celú noc aby ho odpratali .
Nočnou hodinou sa ukryli v kroví a čakali. Tajomník býval skoro na samote pod Strednou horou. Takže nikto nič nebude počuť. Asi za trištvrte hodiny bolo počúť po skalnatej ceste šuchtavé kroky a mrmlanie. Keď bol tajomník blízo kríkov Jožo s bratmi vyskočili a jeden ho ovalil bukovou hrubou palicou po hlave tak, až bolo počuť ako mu praskla lebka a cez uši sa mu valila krv. Začalo pršať . Šťuplého tajomníka jeden z bratov, chlapisko ako hora prehodil na plece ako vreco so zemiakmi a vydali sa k blízkemu lesnému porastu. Presne vedeli čo majú robiť. Hory poznali ako svoje vrecko aj po slepiačky, vedeli kde sú stáročne bane, vetracie komíny zarastené lesom a krovím, tam telo nikdy nenájdu.
