Voľné pokračovanie zo 67. dielného cyklu " Zabi a nedaj sa zabiť " podľa pravdivých udalosti počas druhej svetovej vojny z rozprávania môjho osemdesiatšesť ročného žijúceho otca . Domov sladký domov, ale čo tomu predchádzalo ? Všade dookola smrť, zabíjanie, zo strany Nemcov i Američanov . Tvrdý štvorročný vojenský výcvik pod taktovkou maďarských dôstojníkov, ďalší dril v nemeckej armáde a veľmi ťažké boje v Alpách, zajatie a pôsobenie vo veľmi tvrdých podmienkach v americkom zajateckom tábore, kde bolo zajatých asi 1 milión vojakov Wermachtu, SS, ale aj nacistov a funkcionárov v civile a nokoniec po doporučení americkým dôstojníkom, prísahe, vojnové šialenstvo v americkej armáde .
Boli to ťažké časy a pre šestnásťročného ešte hlapca o to viac. Jednoducho nemal som na výber a ako nedospelého ma nikto neviedol k tomu, či bojujem na strane dobra alebo zla. Všetko som musel zistiť sám . Doma v bývalom Československu v trojjazyčnej oblasti, ktorá bola neskôr anektovaná v novembri 1938 Maďarskom som mnohým veciam nerozumel, najmä prečo musím zrazu chodiť do Maďarskej školy, keď som mal tak rád českých učiteľov na Slovenskej škole a prečo vyhnali učiteľov do Čiech, keď to boli fantastickí pedagógovia, nerozumel som prečo sa musím učiť maďarskú hymnu, učiť o kráľoch, kláňať Horthymu, keď som o ňom nič nevedel .
Veľmi skoro som na to prišiel . Maďarská propaganda pracovala na plný plyn a nielen v škole, na omši, ale všade dookola, bolo to v celom regióne . Videl som ako moji dvanásťťroční priatelia museli každý týždeň absolvovať vojenský výcvik pod taktovkou príšelcov niekde z Maďarska, ktorí k deťom namali žiaden cit, hrubo nadávali do Felvídek otrhancov, urážali rodičov, fackovali ich, kopali do nich, buchnatovali, bili palicami . Vedel som, že toto čaká aj mňa. Nenávidel som celú túto mašinériu pod taktovkou Maďarska, ale vtedy som si toto nejako neuvedomoval, bol som iba decko, ale z rozprávania starších kamarátov som cítil k tomuto stavu nenávisť.
Po dovršení vycvikového veku, tea dvanásť rokov som ihneď pochopil, že ja a moji kamaráti sme určení na zabíjanie, a ako hovoril starý maďarský a bývalý dôstojník , nauč sa už teraz ak chceš neskôr prežiť : " Zabi a nedaj sa zabiť . " Výcvik Levente bol oficiálne vedený ako dajme tomu v Českolovensku Sokol, ale nebol to iba športový klub, od mala sa tu učilo aj zabíjať, tak aby mladý človek bol okamžite pripravený na vojnu, vojnový konflikt, ďalšiu anexie v okolitých štátoch a najmä ako prilepenec Tisícročnej ríše na čele s vodcom Adolfom Hitlerom . Takým istým vodcom bol aj Horthy v Maďarsku a my sme mali vo výcviku malého vodcu nášho veliteľa, ktorý bol večne podgurážený, bil nás, hnusne nadával nám aj rodičom.
Písal sa rok 1944 a ja som mal za sebov štyri roky výcviku, blížaila sa zima. Po tvrdom, neľudskom výcviku, keď už Červená armáda bojovala na východnom Slovensku, ale aj na maďarskom územi som musel narukovať bez zbrane a ako mlaďas kopať protitankové okopy, neskôr v Košiciach vykladať z nemeckých transportov muníciu, napĺňať nábojky vreckami s pušným prachom pre nemecké húfnice, pochovávať padlých nemeckých vojakov, ale nasadiť nás do bojov si Maďarsko nedovolilo , mali sme všetci iba šestnásť, sedemnásť rokov .
Prišlo ovšem niečo horšie, pod velením maďarských fašistov zo Šipových krížov, boli nás dvetisícky a ako sa neskôr ukázalo mali sme byť odtransporovaní do Nemecka na pomoc pri obrane Berlína . Bol to maximálne šialený nápad fašistov, ale my sme si v žiadnom prípade nevedeli pomôcť . Za dezerciu bol okamžitý trest smrti, ako som bol svedkom u nás doma, keď maďarskí čienokabátnici popravili pred očami celej dediny dvadsaťjedna ročného chlapca so susednej dediny, pričom sa mu pred smrťou posmievali . Szálisiovci, hlavný veliteľ bol fašista Férencz Szálasi dosadený nemeckými fašistami namiesto Miklósa Hórthyho, od októbra 1944 vládol tvrdou rukou a jeho pohrobkovia rozsievali okolo seba smrť na domacom obyvateľstve, vojakoch a najmä židoch, ale aj cigáńoňoch.
Hladní, špinaví, zavšivavení, vetcho oblečení sme sa v studenej zime pred Vianocami 1944 presúvali v hlbokom snehu Košickou áleou, kde na každom strome visel človek, výsledok vraždenia Szálasiovcov. Toto mala byť pre nás výstraha.
Transport sa pohol ráno, vtedy sme nevedeli cieľ našej cesty, nevedli sme smer, prečo nás nahnali do vagónov ako dobytok, keď fašisti mali pohodlie, kopec jedla a najmä víno, pálenku. Ale všetko sme sa postupne dozvedeli .
Po rozhovoroch s kamarátmi sme boli presvedčení o jednom, tento mimoriadný transport s fašistickou eskortou smeruje určite do Nemecka . Naši rodičia a blízky o tom nič nevedeli .
