Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Pôsobil som v armádach štyroch štátov. / 1.časť /

13. 04. 2014 9:40:09
Pochádzam z prekrásneho kraja na rozmedzi Slovenského krasu a Slovenského rudohoria . V tejto oblasti sa historicky vždy hovorilo troma jazykmi : Maďarsky, Nemecky, Slovensky a mnohí aj Rusinsky, tak ako moja mamička, ktorá mala v papieroch písané, že je Slovenka, ale pochádzala z Rusínskej dediny, moja babka z otcovej strany bola tiež Slovenka, takže ja som bol z 1/3 Maďar a z 2/3 Slovák, ale väčšinou sme sa doma rozprávali Maďarsky. Na jarmokoch, koré u nás bývali pravidelne sa samozrejme hovorilo trojjazyčne a tak ako maly som hĺtal všetky jazyky, čo sa mi neskôr náramne zišlo.

Napriek tomu, že v mojich žilách kolovala najmä slovenská krv, moja mama aj s babkou otcovov mamou boli Slovenky všetci po anexii Maďarskym kráľovstvom v novembri 1938 sme po čase dostali štátnu príslušnosť Maďarska, no napriek tomu, že doba bola napiatá sme mohli cestovať za rodinou na Slovensko, i keď už cez vojenskú pohraničnú stráž a colníkov, ako na jednej tak aj na druhej strane .

Prvá hraničná čiara bola postavená tak, že prechádzala dedinou, naša ulica ako aj kláštor s opátstvom patrili do Maďarska, zatiaľ čo väčšina obce škola, krčma, richtárstvo aj s obchodmi patrili Českolovenskej republike. Tento stav trval do rozpadu republiky 14.marca 1939, keď po niekoľkých týždňoch sa dohodla strana Slovenská a Maďarská, že v rámci Slovenska sa povymieňajú dediny zo slovenským obyvateľstvom za dediny s väčšinovým obyvatľstvom maďarským a tak sa hraničná čiara posunula zhruba o tri kilometre na sever. Po tomto celá dedina patrila Maďarsku.

Pred touto zmenou môj otec, ktorý pracoval na opátstve sa poriadne narozčuľoval a nahromžil keď išiel každý večer do krčmy. Vždy sa musel preukazovať ako Maďarom, tak aj Čechoslovákom aj napriek tomu, že ho veľmi dobre poznali . No ale s tým sa nedalo nič robiť. Doba bola taká a ako mi hovrieval môj otec a neskoršie veliteľ v predvojenskom výcviku, bude horšie a bude veľká vojna.

Ech, ten výcvik, aj ma to bavilo nebyť kopancov, buchnátov a nadávok od veliteľa. Najviac som sa vždy tešil na streľby, ale rád som sa aj učil o zbraniach, taktike boja, stavbe okopov, hádzanie granátov na cieľ a do diaľky, v tomto som vynikal. Najhoršie bývali fyzické výcviky a najmä kačacie pochody, keď ste sa trocha uliali už ste mali veliteľov bykovec na chrbáte a potom vám navreli poriadne klobásy . Raz jedného kamaráta tak doriadil, že zamdlel a bol samá krv, mal rozrazenú hlavu, liečil sa dva týždne, takto ho mohol aj zabiť. A tak v našom družstve sme sa dohodli, že si toho príšelca niekde z juhu Maďarska podáme, aby vedel čo je za lakeť.

Veliteľ chodieval večer do krčmy, aj keď medzi domácimi nebol obľúbeny, nik sa s nim nebavil a tak plán bol jasný, počkáme si ho blízo jeho domu hodíme na neho veľkú deku, pretože to bol vysoký chlapisko a palicami mu dáme koľko sa do neho zmestí . Plán sa vydaril a ešte navyše sme mu na dome povýbíjali všetky okná. Žandár komando malo na druhý a ďalšie dni robotu zistiť, kto tak nehanebne zmlátil veliteľa výcviku, ani vo sne ich nenapadlo, žeby to mohli byť mladí levente. Od vtedy bol veliteľ krotký a po smrti jediného syna na východnom fronte pri Done sa z dediny vytratil .

Napriek všetkému nás naučil vojenskému remeslu a najmä ako zabíjať a nedať sa zabiť. Vždy horieval: Každý z vás ste dôležitý, možnože zastavíte jedného nepriateľa a tak zachránite desať,možnože sto životov, nebuďte zbabelcami, bojujete za vlasť. No ale moja vlasť nebolo Maďarsko, ale Českolsovensko, to teda bolo dilema, ale kvôli svojim spolubojovníkom som ovšem cítil veľkú zodpovednosť .

Mal som šestnásť a štyri roky predvojenského výcviku, keď v dedine vybubnovali oznam, že všetci narodení chlapci v rokoch 1927 a 1928 sa musia zúčastniť výstavby vojenských okopov v okolí neďalekého mesta, vraj aby sa zamedzil postup Rusov na Slovensko z južnej strany, čim by obkľúčili nemeckú armádu na východe bojujúcu o Košice . Podľa oznamu sme mali byť za toto platení, ale Szalisiovci boli prefíkaní a vedeli, že takto získajú nielen pracovnú silu, ale aj akože dobrovoľníkov levente do vojenskej mašinérie Wermachtu. No vtedy nás toto ani nenapadlo.

Po desiatich dňoch budovania okopov nás maďarskí fašisti presunuli do košických kasárni a my sme museli vykladáť vagóny s munícoiu, nakladať nákladiaky munícou, zbraňami, potravinami, liekmi a ostaným vojenským materiálom. Keby ostali iba pri tom nehnevali by sme sa, ale mnohí, pretože bolo nás okolo dve tisíc, sme skončili pri vykládke zranených a to bola veľmi zlé čo len pozerať sa a nie počúvať vzlyky . Odtrhnuté ruky, nohy, rôzne iné ťažké zranenia a každý, kto bol ako tak pri vedomí vás oslovoval. Ja, ovládajúci nemčinu som musel na mnohé odpovedať nemeckým chlapcom priblížne v mojom veku. Po prvykrát v živote som tak blízo seba videl mŕtvych, po prvýkrát som videl zomierať človeka. Viacerí zomreli v mojom náručí, mnohí neprežili cestu a tak sme ich nakladali na autá a vozili na cintorín, kde boli mojimi priateľmi vykopané veľké spoločné hroby a tam sme ich postupne ukladali. Nikdy nezabudnem na ten pach krvi, na pach mŕtvych, na zápach rozkladajúcich sa mrtvol, na pach smrti.

Bolo to jedno z veľmi ťažkých období, ale to som nevedel, že bude ešte horšie, ťažšie a mŕtvych bude ešte viac.

Z kasárni sme odchádzali skoro ráno vracali sa neskoro večer a vždy bez stravy, vody, maďarský veliteľ Szalisiovcov nám povedal, že Nemci majú potravín dosť vraj si máme vypýtať. Po príchode na miesta nášho pôsobenia sme už spadali pod nemeckých dôstojníkov, poddôstojníkov a tí keď sa dozvedeli ako s nami zaobchádzajú dostali sme jedlo, čaj, oblečenie. Nemci nás volali " Kinder soldaten " a takéto označenie nám ostalo až do konca pôsobenia vo Wermachte.

Autor: Jozef Varga | neděle 13.4.2014 9:40 | karma článku: 14.42 | přečteno: 646x

Další články blogera

Tato rubrika neobsahuje žádné články...

Další články z rubriky Poezie a próza

Gabriela Onderková

Na existenciální notečkú...

aneb Inspirováno mými literárními mistry..... poznáte kterými? Jako učitelka literatury musím někoho zkoušet i v době existenciální krize :-)

19.11.2017 v 17:26 | Karma článku: 4.62 | Přečteno: 112 | Diskuse

Marek Ryšánek

Sláva a uznání?

komu by se nelíbilo být ctěn, být známý a populární. To je přirozená lidská potřeba. Každému z nás dělá dobře, když je u lidí v úctě. Je v pořádku, když je to důsledek toho, že něco smysluplného vykonal,

19.11.2017 v 17:20 | Karma článku: 5.12 | Přečteno: 98 | Diskuse

Dita Jarošová

Sranda a láska ať zvítězí nad lží a nenávistí!

Když je jednomu či kolektivu nejhůře, uchýlí se k humoru. Máme v tom vybudovanou tradici, Hašek, Šabach, Škvorecký, Voskovec s Werichem, Suchý se Šlitrem, Svěrák s Uhlířem jsou jen pouhou namátkou výčtu české legrace.

19.11.2017 v 11:14 | Karma článku: 13.03 | Přečteno: 439 | Diskuse

Miroslav Pavlíček

Muž s gumovým člunem aneb o strachu

Tento příběh kdysi vyprávěl Otec Andrzej z kostela sv. Jana Křtitele ve Dvoře Králové nad Labem. Já se ho zde dnes pokusím převyprávět (téměř) beze slov.

18.11.2017 v 19:23 | Karma článku: 14.12 | Přečteno: 608 | Diskuse

Liběna Hachová

Obyčejný příběh jedné rodiny XXI.

Byl jednou jeden král... Těmito slovy celý příběh (ne)začal. A jak to bylo dál? Byla to jen pohádka nebo nebyla?

18.11.2017 v 19:00 | Karma článku: 15.00 | Přečteno: 338 | Diskuse
Počet článků 253 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 1210
Obyčajný človek žijúci s obyčajnými ľuďmi okolo , ale mnohokrát so zaujímavými životnými príbehmi, ktoré má zaujímajú, o ktorých aj píšem a chcem písať.


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.