Mal som iba šestnásť, ale po nasadení maďarskými fašistami v Košiciach som zostarol o desať rokov. Nebolo večera a noci aby som nepremýšľal nad tými stovkami zranených, mŕtvych ktorých sme vykladali z vagónov, nákladných aut a presúvali či do nemocníc, na nemocničné vlaky alebo rovno na cintorín. Ako viaceri moji kamaráti som sa neudržal slzám. Nemeckí dôstojníci boli s našou prácou nadmieru spokojní.
Doposiaľ kým som sa nestretol s hrôzami vojny ma nikdy nenapadlo premýšľal na čo toto všetko je. Kvôli čomu toľko mŕtvych, zranených, zničených rodín ? Prečo je vôbec vojna. Ale môj otec a majster v učení mali pravdu v tom, že Hitler chcel kolonizovať celý svet a vyvraždiť úplne niekoľko ras, začal so židmi cez cigáňov. Kde to malo mať konca ? Koniec bol napokon po napadnutí Ruska a po vylodení spojencov v Normandii. Nemali sme preblém doma počúvať rádio s vysielaním z Londyna, takže sme vedeli určite, vojna sa blíži ku koncu.
A keď fašisti nevedeli kám z konopí povolali do zbrane aj úplne mladučkých brancov, či to už boli z Hitlerjugend alebo Levente. Mnohí, najmä nemeckí mládenci boli od mala presvedčení, že chcú bojovať za Hitlera, propaganda v Nemecku bola obrovská. Rozprával som sa s nimi, tak viem, ale nám maďarským chlapcom sa v tejto vojne nechcelo stratiť život alebo byť mrzákom pre nás nič nehovoriacej fašistickej ideológii.
Maďarskí fašisti na nás nemali, počas dňa sme pracovali pre Wermacht, ale skoro ráno, večer nás buzerovali, nadávali do psov, bili, najmä jeden bol obzvlášť brutálny. Priateľ ochorel, dostal chrípku a mal vysoké teploty a tento smradľavý maďarský fašista sa mu vyhrážal ak nepôjde do zamestnania tak ho zastrelí, skoro Tamasza ubil k smrti a takto brutálne konal so všetkými levente . Povedali sme to nemeckému hauptmanovi, ktorý sľúbil, že sa porozpráva s veliteľom Szalisiovcov, no poradil nám, aby sme si to poriešili sami, pričom na nás jedným okom mrkal. Najprv sme nechápali. Postupne sa nám rozvidnilo a vedeli sme čo máme robiť. Tento šťúplý fašista si vybíjal svoj hnev a svoje komplexy na mnohých chlapcoch a to až tak, že viacerí skončili v nemocnici.
V našej jednotke bola jasná dohoda, ak ten fašistický oplan bude ešte do niekoho zapárať, tak ho ubijeme tak, že skončí v nemocnici. Na tento moment sme dlho nemuseli čakať, ihneď na druhý deň ráno pri nástupe pažbou samopalu zbil jedného chlapca tak, že sa v bezvedomí zrútil do snehu, všetko okolo bola samá krv.
Vedeli sme, že strážcovia zo šípových krížov sú každý večer ožratí a ten fašistický šťupel chodí po cimrách kasárni jednotlivých čiat a vyberá si svoje obete. Dohoda bola, že na tom bude pracovať celá jednotka. Najprv cez neho prehodíme deku, ovalíme nejakým železom a dolámeme mu nohy i ruky alebo ho jednoducho zabijeme, tak ako nás to učili, zabi a nedaj sa zabiť.
Kus železnej tyče sme zohnali u nemcov. A teraz iba čakať kedy sa objaví u nás na izbe s vierou, že bude opitý ako každý deň.
Stalo sa . Večer prišiel na izbu a ihneď si našiel svoj cieľ. Stáli sme v pozore jeden vedľa druhého, keď kamarátovi uvalil takú, že mu z nosa začala striekať krv, kopal do neho ako do futbalovej lopty pričom sa chechtal a nádaval nám do felvídek prasiat, naším matkám do horniackych kuriev a mnohé iné. Maďarčina má jedny z najšťavnatejších nadaviek na svete. Keď sa fašista venoval svojej obeti kolega vzal železnú tyč a celou silou ho ovalil po temene hlavy, ani nezavzlykal, spadol na podlahu ako poďťaty, druhý priateľ cez neho prehodil deku a potichu sme ho bili hlava nehlava. Stalo sa to čo sme nečakali, jeden z našich vytiahol bajonet a niekoľkokrát ho vrazil do bezduchého tela fašistu, krv sa valila po dlážke. Deku sme z neho ztiahli. Bolo po ňom.
Vedeli sme, máme čas do rána všetko upratať. V nočnej hodine sa štyria vyzuli, aby nebol hluk a telo odpratali na latrínu, ktorá bola v rohu na chodbe. Vydrhli sme dlážku do sucha dekami od nemcov, tak aby nechýbala ani jedna, ktoré sme fasovali od maďarov a nad ránom všetci pokojne zaspali. Toto bol koniec jedného vydriducha, ktorý od samého začiatku nám levente sťažoval život, zároveň to bola vystraha pre všetké Šipové kríže:" My nie sme bezduché telá na ktorých sa môžte vŕšiť, nie sme otroci nikoho, my sme slobodní ľudia z Československa, ktorí vás nechcú. "
Ráno bolo počuť krik na chodbe kasárni, niekto už našel telo zabitého a krvavé deky. Pri rannom nástupe veliteľ kasárni sa vyhrážal, že všetko bude prešetrené a vinníci budú tvrdo potrestaní, tak ako je vo vojenských predpisoch. Ovšem vedel na určito, nie je šanca, aby pri dvoch tisíckach levente našiel vinníkov. Tak sa aj stalo.
