Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 3.časť /

Bolo mi iba šestásť a asistoval som smrti dookola. Vtedy v decembri 1944 sme nevedeli kde skončíme, či iba tu pri vykládke nemeckej munície a zranených vojakov, či na fronte alebo pôjdeme domov. Pohľad na nás čiastočne oblečených  v uniformách Maďarskej kráľovskej armády bol úbohy: " Špinaví, neumytí, zavšivavení, hladní, na zimu zle oblečení. " Blížili sa Vianoce, ako nám povedal jeden zo Šípovych krížov naši rodičia vedia kde sme. Tí čo sme žili neďaleko Košíc to bola veľmi dobrá správa, každý očakával návštevu, domáci chlieb, klobásu, slaninu pred Vianocami sa všade zabíjali ošípane.

Aj sa tak stalo. Otec s maminkou prišli a videli našu úbohosť. Mamička plakala, otec ma poučoval: Nezabudni, že si slovenský Maďar, tvojou rodnou zemou je Českolovensko s Maďarskom nemáš nič spoločné ak nemusiš neubližuj, nie si vrah, si vojak a ak budeš musieť tak zabí, aby nezabili teba, modlí sa v nášho Boha, Matku božiu si ctí, tí ťa budú ochraňovať pred všetkým zlým. Podľa otcovych rečí už ma videl na fronte. Návšteva bola krátka, ale priniesla mi  rodičovskú lásku, nádej, správy z domova, pozdravy od bratov a sestier, jedlo, teplé oblečenie, obutie.

Dva dni nato bol nadránom vyhláseny bojový poplach. My všetci levente sme nastúpili  na kasárenskom dvore. Nevediac čo sa deje sme čakali na veliteľa. Najprv nás dali prisahať na vlajku, že v mene kráľa budeme verne slúžiť, hájiť záujmy Maďarského kráľovstva a keď bude potrebné položíme zaň aj život. Asi takto sa stávame príslušnikmi ozbrojených síl nám nič nehovoriaceho kráľovstva Maďarska .Prísahu sme nepopdisovali, zbrane alebo inú výstroj nám nedali, ani nič  nepovedali okrem povelov: " V pravo bok, pochodom vchod. "

A tak sa v šíku sunieme  Košiciami, tmavými uličkami nevediac, ale nie už ako levente pod prísahou, ale vojaci pravidelnej armády, čo neboli ani tí, čo nás strážili. Dve tisíc párov nôh potichu,  ešte počas nočnej hodiny bez slov cestou vírime sneh.   Keď sme odbočili do ľava bolo každému jasné, že  konečná bude na železničnej stanici. Každý si myslel, že prišli nejaké  nemecké urgentné vlaky na vykladku. Ale bolo to inak. Dobytčie vagóny bez lokomotív podľa všetkého čakali na nás. Aj tak bolo. Dve tisícky nás mladých vojakov bez uniforiem natlačili do vagónov transportu, čo trvalo pol druha hodiny. Ďalšie dve hodiny sme čakali na  lokomotívy. Aj sme oslovili strážiacich fašistov: Kám na nas veziete, kam ideme ? Ale odpovede sme sa nedočkali.

Bolo veľmi studené ráno, my sme podupkávali a chúlili jeden k druhému. Po zuby ozbrojení maďarskí fašisti sa potužovali pálenkou a vareným vínom, my sme si fúkali do dlaní a tak sa zohrievali.  Náš vagón bol po vagónoch so Szalisiovcami a plošiňákom, kde boli umiestnené protilietalové guľomety a veľkorážne dvojča v poradí tretí, teda prví s nákladom  nás vojakov maďarskej kráľovskej armády. Toto bolo všetko proti predpisom, proti Ústave Maďarského kráľovstva aby sa sedmnásť a šestásť roční chlapci stali vojakmi, do veku odvodu nám chýbalo štyri, päť rokov. Šípovym krížom    bolo jedno či mal niekto šestnásť, vtedy oni predstavovali moc a aj tak konali. Ihneď po zatknutí Horthyho pod záštitou nacistov uchopili moc a prvé čo  začali robiť bola likvidácia židov  pretože nemali na to podmienky lifrovali ich do dobytčiakov, ako sme sa neskoršie dozvedeli smerovali do táborov smrti v Poľsku, Nemecku, Rakúsku. V našej dedine, vtedy mohla mať okolo tri a pol tisíc obyvateľov žilo asi dvadsať židovských rodín. Všetko uznávaní obchodníci, majstri remesla, roľníci s väčšími výmerami pôdy, lekári, sestričky, právnici. Ich majetky sa pridelili verným Férenca Szalasiho .Po vojne sa domov nik nevrátil.

Transport vyrazil okolo deviatej ráno, predtým do dôstojnického  vozňa  naložili bedne s pálenkou, sudy s vínom, klobásy, šunku, slaninu, za kotol gulášu, chlieb, pečivo, konzervy, ciagarety. Títo fašisti sa veľmi dobre zásobili, určite vykradli zopár krčiem. Pripadalo mi ako by išli na piknik. Zatiaľ čo my sme nemali v sebe ani za glg teplého čaju a o jedle ani nehovoriac.  Vyzbrojený plošiňák nechali bez obsadenia asi sa nikomu nechcelo mrznúť, najskôr mali istotu, že nebudú nálety ruského letectva, ktoré sa v tomto regióne pravidelne motalo.

Napriek tomu, že som bol celkom dobre oblečený, zimný kabát, pod tým hrubý vlnený sveter, teplá košeľa, teplé spodné prádlo a nohavice, na hlave iba vojenská čapica ako jediná viditeľná insignia spolu s opaskom, že som vojak no od zimy ma striasalo. Čo mali hovoriť chlapci, ktorých domovy boli ďaleko od Košíc a rodičia ich nemohli navštíviť, takže boli stroho odetí, zima s nimi kmásala a tak sme sa k ním túlili, aby aspoň takto chlad lepšie znášali.

Košice a služba u Wermachtu boli minulosťou, teraz otázka stála takto: " Kam vlastne smerujeme? Kde bude konečná? Front ? " Medzi nami vládli dohady. Vedeli sme jedno: " Domov sa nejde, to by nepresúvali celý transort dvoch tisícok vojakov naraz. "  Škárami na vagóne  sledujúc zasneženú prírodu a dediny dookola sme mali snahu nájsť prvú železničnú stanicu a jej názov. Po chvíli kamarát skríkol: "Páni toto je Slovensko, smerujem na sever. "

Po krátej chvíli sme čítali názov železničnej stanici  Kysak, ale to už sa ozvali píštiace zvuky a streľba z neba. Škárami na vagóne sme  videli tri útočiace ruské lietadla, ktoré odstreľovali transport.  Šípove kríže vybehli  von , my sme mysleli, že idú pootvárať vagóny, aby letci videli, že sme  civili, aj keď to nebola pravda no oni sa rozbehli na pole a do blízkeho lesíka, kde zaľahli. Ruských letcov nezaujímali fašisti, ale  transport ako taký. Vtedy už náš v poradí tretí vagón zasiahla plná spŕška striel, triesky lietali dookola, my sme kričali, otvorte, otvorte, na streche a bokoch sa ukázali diery ako päsť. Vagón bol ako rešeto, zázrak, ale nikto z nás nemal ani škrábanec. Potom nás napadlo, ako viacerých v iných vagónoch bajonetmi sme cez dieru nadvihli západku, a dvere otvorili dokorán. Letecký útok stále trval. My sme vybehli na okolité polia a zaľahli .

Útok skončil až vtedy, čo letci vidiac, že sú to civilisti, zamávali krídlami a odleteli. Šípove kríže sa pomaly vracali k transportu, to už z jednotlivých vagónov vynášali na blízku lúku mŕtvych a zranených. Bol to škaredý pohľad, dvanásť mŕtvych, dvadsaťpäť ťažko zranených, ani jeden szalisiovec. Aj sme chceli zranených ošetriť, no lekár v transporte chýbal a  dve poloprázdne lekárničky znamenali pre mnohých zranených koniec. Hlavne, že si Šípove kríže nabalil na cestu sudy vína a bedne s pálenkou a kopec žrádla. Zranených sme odniesli v dekách, neboli nosítka, na blízku železničnú stanicu, odkiaľ aj zavolali  ohľadom nových lokomotív, pretože obidve boli ťažko poškodené.  Bol to pre nás prvý nálet i keď trval asi dvadsať minút nemal koniec kraja a nám to pripadalo dlhú večnosť

Vagóny transportu boli samá diera až sme sa čudovali, že straty boli tak nízke. Asi po  dvoch hodinách sa objavili nové lokomotívy, my sme sa zatiaľ najedli a hlave podelili s tými, čo na jedenie nemali skoro nič. Lokomotívy stiahli transport do železničnej stanice, rozstrieľané odpojili. Šípove kríže, ktoré nás strážili, aby sme sa nerozutekali všetkých nahnali do vagónov. 

Po tejto tragédii ostáva sneh zafarbený do červena a dvanásť mŕtvych, ktorých fašisti zanechalii  na bielej lúke napospas osudu, vraj dobrí ľudia ich pochovajú. 

Lokomotívam naládovali uhlie a náš transport sa sunie do neznáma.