Jozef Varga

Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 5.časť /

12. 05. 2014 10:46:30
Toto je pravdivý príbeh môjho osemdesiatšesť ročného otca.Písal sa december 1944, mal som iba šestnásť a szalasiovci mňa a mojich dvetisíc kamarátov donútili vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády. Po štvorročnom predvojenskom výcviku, ktorý som absolvoval od mojich dvanástich, prišiel deň, keď som musel ísť na výkopové práce nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc. Po ôsmych dňoch ma presunuli do košických kasárni odkiaľ nás každý deň ozbrojení maďarskí nacisti hnali na pomoc Wermachtu pri vykládke munície, ťažko zranených, pochovávať mŕtvych.
Pochod Šípovych krížov  Budapešťou
Pochod Šípovych krížov Budapešťou

Náš transport do neznáma musel nacúvať naspäť do Prešova. Od szalisiovcov sme neočakávali teplý čaj alebo polievku, veď kto by to varil, no minimálne sme čakali, že nám otvora vagóny a nehcajú nás vystúpiť na stanici, ale nestalo sa. Veľmi chladnú noc sme prespali v dobytčiakoch, chúlili sa k sebe a rozprávali o dmove, rodičoch čo robia, súrodencoch, každý spomenul niečo o kráse domova. Vonku bolo počuť v snehu vrzgajúce kroky, to hliadkovali šipove kríže. My sme sa pomodlili a zaspali. Ráno bolo veľmi mrazivé, a ako vždy podgurážení fašisti pootvárali vagóny, ale von nás nepustili, dokonca chorých ktorých chlapci nahlásili si ani nevšímali, vraj: " Smradľavé svine horniacke budete vo vagónoch lebo vám rozstrieľame vaše zadky. " No čo, iné sa od nich ani neočákavalo. Bola nízka inverzná oblačnosť, pre letectvo veľmi zlé počasie.

Transport za rána, ešte bolo prítmie vyrazil. Tentokrát pod ochranou hlmly nik sa nemusel obávať náletov. Vlak s nákladom dvoch tisíc mladých vojakov sa sunul krajinou.

Slovensko ako aj moj rodisko je prekrásne, viem to lebo sám som Slovák a skoro celá moja rodina pochádzala zo Slovenska. Z rozprávania českých učiteľov o Českolsovensku som vedel: " Československo sa nachádza v strednej Európe a je jej stredom, je veľmi krásne ako prírodou, tak aj histiorickými pamiatkami, ale aj ľudom ktorý tu žil, prelínalo sa tu niekoľko kultúr ako nemecká, maďarská, rusínska, poľská... " často som počúval o hlavnom meste stovežatej Prahe a pýtal sa: Praha musí byť prekrásna, keď má sto veží pán učiteľ ? U nás sú tri veže,kostol jedna veža a kláštor dve. Učiteľ nato : " Praha má dnes veži viac ako štyristo a tento názov stovežatá Prha sa používa od začiatku 19.storočia, kedy mala 103 veží. Každý kraj má svoje čaro, ten váš najmä kvôli tomu, že je tu prekrásna príroda no aj historická pamiatka v premonštrátskom barokovom kláštore založenom okolo roku 1220 a najmä milí ľudia. " Pravdu povediac žil som tu šestnásť rokov, ale až od pána učiteľa som sa dozvedel podrobnosti o histórii mojej dediny. Po anexii južných časti Slovenska Maďarskom v novembri 1938 boli školy s vyučovacím jazykom slovenským zrušené, u nás to bolo až na jar 1939, kedy delimitáciou a po vzájomnej dohode Slovenského štátu s Maďarskom pripadla celá dedina Maďarsku a naši českí učitelia museli násilne ukončiť výučbu, boli odsunutí do protektorátu. Riaditeľ, ktorý pochádzal niekde zo Sudet sa ešte dva mesiace schovával u pro československých rodín, po vojne sme sa dozvedeli, že tento vlastenec a vynikajúci pedagóg, človek sa cez Maďarsko, Juhosláviu dostal do Anglicka, kde vstúpil do armády a bojoval proti fašistom, padol v Afrike.

Rušne, ktoré nás odvážali do neznáma sa rútili krajinou bez zastavky. Celú cestu som bol s mojou rodinou. Otec, ročník 1899 ako dvadsaťročný bol tiež násilne odvedený Béla Kunovou červenou armádou, na začiatku radový vojak, neskoršie ako vozotaj munície a nakoniec v prieskumnej jednotke, pretože ovládal celkom dobre slovenský a nemecký jazyk. Nakoniec otec svoju púť skončil pri Poprade, kde bol zajatý, odsúdený špión na trest smrti Českolovenskými légiami. No všetko skončilo celkom dobre, keď ho vymenili za niekoľko legionárov a tak sa dostal na slobodu, dokonca si v blízkej dedine našiel budúcu manželku, moju mamičku.

Hmla sa rozplynula a vyšlo slnko, celý okolitý kraj sa trblietal ako v rozprávke. Pre nás to ovšem rozprávka nebola, kamarát zahlásil, " chlapci sme v Poľsku ." Medzi nami opäť nastala ohnivá diskúsia a špekuláci, základna otázka znela : Maďarskí fašisti nás vezú iba do Poľska alebo ďalej? V Poľsku sa stále bojovalo, pred odchodom na výkopové práce som sa cez rádio Londýn vedel, že Sovieti sa postupne predierajú k Visle a bolo iba otázkou času kedy oslobodia Varšavu. Môj majter v učení mal u seba veľkú mapu Európy kde sme sledovali ako postupujú spojenci na západe a Červená armáda na východe. Od narukovania na výkopové práce som vedel iba niečo od Nemcov, ale aj to iba o Slovensku kde sa bojuje.

Transport sa šinul poľskou krajinou a my sme sa stále dohadovali kde skončíme. Stále prevládal názor, že najskôr v Nemecku, že nás v Poľsku nepošlu do frontových zákopov, pretože Nemec je pedant a bude chcieť nás overiť čo dokážeme.

Vlak prichádzal do väčšieho mesta podľa nápisu na jednej malej staničke bolo označenie, že sme v Kraków alebo Krakau.

Zastavili sme na hlavnej vlakovej stanici, hore dolu pobehovali Nemci, szalasiovci sa rozmietsnili pozdlž celého transportu a pootvárali vagóny, ale nezaznel rozkaz, či môžme vystúpiť. Asi po dvoch hodinách netrpezlivého čakania každej jednotke oznámili: Môžte sa poprechádzať na blízkej ulici ! Dali nám peniaze, že vraj kúpiť si nejaké potraviny. Blízka veľká ulica s mnohými obchodmi bola obsadená Sicherheitspolizei a šípovými krížmi, až nás to prekvapilo. Veď kde by sme utekali Poľsko bolo od 1939 roku obsadené Nemcami, nepoznať cestu a reč, drvivá väčšina kamarátov rozprávala iba maďarsky, to by bolo veľké riziko na útek a z našej strany ani nebol záujem. Uvidíme, čo nám osud prinesie.

Z Krakowa sme veľa nevideli iba tú ulicu, kde nám maďarskí fašisti doporučili nakúpiť si niečo na jedlo. Ale keď sa do ulice vyrútilo dve tisíc hladných a smädných mladých vojakov o chvíľlu boli potraviny vykúpené a mnohí ostali hladní. Bol na nás veľmi poľutovania pohľad, nielen čiastočne vojenským oblečením s rukasakmi na pleciach, ale najmä ak sa chlapci dotali k jedlu ihneď hltavo až pažravo priamo v obchode jedli. Hlad bol veľký, všade kde sa naši zastavili pýtali buď vodu alebo niečo iné na pitie, snehu mali všetci dosť. Nemeckí policati ktorí boli všade dookola iba nechápavo pozerali a mnohí dávali chlapcom pitie zo svojich feldflasche.

Táto epizóda v Krakowe trvala asi dve hodiny, potom nás szalisiovci s nemeckou políciou vytlačili na hlavnú stanicu. Nikdy po takýchto prestávkach s možnosťou prejť sa szalisiovci nekontrolovali podľa mien stav mužstva, pravdepodobne ani nemali zoznam, jednoducho na to kašlali, takže ak niekto mal záujem újsť a chcel riskovať mohol to uskutočniť. Podľa jednotiek nás nechali nastúpiť pred vagóny a zaznel rozkaz: Nastúpiť ! Na peróne sme si všimli dve telá prikryté dekami, to bol výsledok toho, že chorí nedostali ošetrenie lekárom. Szalasiovci si z toho nič nerobili, my sme sa prežehnali a pomodlili za mŕtvych kamarátov. Lokomotívy nabrali uhlie a vodu, cesta transportom pokračovala ďalej.

Autor: Jozef Varga | karma: 14.50 | přečteno: 748 ×
Poslední články autora