Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 6.časť /

26. 05. 2014 7:43:00
Tento pravdivý príbeh môjho žijúceho osemdesiatšesť ročného otca sa odohrával v rokoch 1944 až 1947, keď v decembri 1944 ako šestnásťročný bol donútený vstúpiť maďarskými fašistami do Maďarskej kráľovskej armády, najprv bol odvelený na výkopové práce nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc, neskoršie priamo do Košíc, kde vykládal Wermachtu muníciu, techniku, plnil nábojky pušným prachom do húfnic, vykladal ťažko zranených, pochovával mŕtvych. Szalisiovci môjho otca a dve tisíc kamarátov, všetko šestnásť a sedemnásť roční v Košiciach naložili do transportu a odvážali cez Prešov, Krakov niekam do neznáma. To neznámo chlapcov doslovne ľakalo aj kvôli tomu, že ich strážcami na ceste boli maďarskí nacisti, šípove kríže.
Československo 29.IX.1938 Mníchovským zrádnym dokumentom stráca územia Sudet, 2.XI.1938 Viedenskou arbitrážou sú ČSR násilne odobraté ďalšie územia, Podkarpatská rus  a Slovenské územie Maďarskom o výmere asi 10 000 km2Československo 29.IX.1938 Mníchovským zrádnym dokumentom stráca územia Sudet, 2.XI.1938 Viedenskou arbitrážou sú ČSR násilne odobraté ďalšie územia, Podkarpatská rus a Slovenské územie Maďarskom o výmere asi 10 000 km2

Krakov bola minulosť, blížila sa noc, my sme si zaspievali zopár smutných maďarských pesničiek, pomodlili sa a každý ostal sám so sebou a svojimi myšlienkami. V tej dobe sa život nemaznal s nikým, my sme to tentokrát pocítili na vlastnej koži. Ešte nikdy som nebol tak dlho mimo domova. Vraj som si musel splniť svoju vlasteneckú povinnosť ako nám pred krčmou vybubnoval starý mládnec Géjza Szátmari začo dokonca dostanem aj zaplatené, ale neskorščie som zistil, že všetko bola lož vykonštruovaná nacistami aby nás mohli odveliť mimo Československo.

Bola tma takže som nevedel, či sa ide na západ, sever alebo juh. Ešte za tmy, neviem koľko bolo hodín, nemal som hodinky a kamarát, ktorý ich mal ešte spal, transport postál. Bolo to matno osvetlené nádražie, ale v tom momente som nevedel aké je to mesto, až som počul hlasy z vonku a tá reč mi bola veľmi povedomá aj keď som ju už nepočul od 1939. Cez štrbinu a po dierach vo vagóne po nálete ruských stíhačiek som videl dvoch železničiarov ktorí sa rozprávali českým jazykom, teda jazykom ktorým komunikovali aj moji učitelia a riaditeľ základnej školy, teda museli sme byť v Čechách.

Srdce mi zaplesalo a nedalo sa mi prihovoriť slovenčinou : " Dobré ráno ! Prosím vás postojte. Kde sme to, v ktorom meste ? " Železničiari prekvapene postáli, tiež asi dlho nepočuli slovenský jazyk. " Pane jste v Čechách, v Praze " zaznela odpoveď. Tak konečne v Prahe, vždy som túžl navštíviť toto vraj prekrásne mesto, bolo mi jasné, že uvidím iba žlezeničnú stanicu a nie Hradčany, Karlov most a Orloj, ale počítalo sa, že som bolo v hlavnom meste Československa. Medzitým sa zobúdzali ďalší kamaráti, rozhovor so železničiarmi pokračoval: " Vodkuď je tenhle transport ? " Ide z Košíc a je tu nás okolo dve tisíc šetnásť a sedemnásť ročných, donútili nás vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády a bez súhlasu rodičov nás odvážajú neviem kam. " Kluci, vy jste z Košíc ? "

O chvíľu sa po peróne roznieslo, že v stanici stojí transport s chlapcami z Košíc, i keď pravda bola taká, že väčšina bola južne od Košíc z okolitých dedín, mestečiek a časť zo severného Maďarska.

Už sa rozvidnievalo a na peróne bol ruch, stáli sme na prvej koľaji. Šípove kríže nám pootvárali vagóny, ale von sme nesmeli ísť. Mnohí z nás ovládali jazyk Slovensky, tak ako ja, preto sme oslovovali okolidúcich, tí sa čudovali že po rokoch počujú aj slovenčinu. Boli to milé rozhovory, rozprávali sme sa skomoleným československým jazykom, ale mne by nevadila ani čeština, rozumel som jej veľmi dobre. Ľudia boli milí, nosili nám horúci čaj, meltu, ponúkali ich svačinku, bochníky chleba, pečivo poniektorí tým chlapcom ktorí boli na zimu vetcho oblečení dávali svoje šály, rukavice a dokonca aj svetre.

Po celé tri hodiny, ktoré sme strávili v Prahe sa nám pražania venovali. Znášali prikrývky, oblečenie, potraviny, nosili čaj i keď mne bolo jasné, že sami nemali dostatok. Z rádio Londýn som vedel, že v protektoráte sa žilo veľmi ťažko , najmä po atentáte na Heidricha sa to náramne zhoršilo. Nacisti mnoho ľudí zavraždili, Lidice zrovnali so zemou, prenasledovali študentov, demokratov a vlastnecov, nenechali na pokoji ani obyčajných ľudí. Presne takto konali u nás aj nacistické šípové kríže Férencza Szalasiho, ale u nás doma to bolo iba od októbra 1944, v Čechách od rozpadu Československa.

Naša zastávka v Prahe ubehla veľmi rýchlo. Pohli sme sa, šípove kríže pozatvárali vagóny a opäť cesta do neznáma. Ale po Prahe nám už bolo jasné, že konečná bude v Nemecku.

V podvečer transport opäť postál, szalisiovci pootvárali dobytčiaky, v tomto momente som nevedel kde sa nachádzame, ale nemčina jasne dávala na vedomie, že sme v Rakúsku alebo Nemecku. Nedalo mi aby som sa neopýtal blízkeho nemeckého hliadkujucého policajta:" Bitte, wo waren wir ? Was ist eine Stadt ? " Odpoveď bol okamžitá, das ist Linz, Osterreich.

Nevedel som kde je Linec, ale pre mňa bolo dôležité, že sa nachádzame v Rakúsku. Takže Rakúsko. Zo zemepisu som vedel, že hlavné mesto je Viedeň, že sú tu najvyššie veľhory Európy, Alpy, že v Salzburgu sa narodil géniálny Mozart, ale i to, že z Rakúska pochádzal Adolf Hitler.

Po hodine čakanania, keď veliteľ transportu jednal s veliteľom mesta Linec bolo strážiacim szalisiovcom oznámené, osobne som to počul : Kasárne sú v troskách po spojeneckom bombardovaní, pokračujeme do Mníchova. Teda predsa len Nemecko.

Autor: Jozef Varga | pondělí 26.5.2014 7:43 | karma článku: 10.22 | přečteno: 412x

Další články blogera

Tato rubrika neobsahuje žádné články...

Další články z rubriky Poezie a próza

Gabriela Onderková

Na existenciální notečkú...

aneb Inspirováno mými literárními mistry..... poznáte kterými? Jako učitelka literatury musím někoho zkoušet i v době existenciální krize :-)

19.11.2017 v 17:26 | Karma článku: 4.62 | Přečteno: 112 | Diskuse

Marek Ryšánek

Sláva a uznání?

komu by se nelíbilo být ctěn, být známý a populární. To je přirozená lidská potřeba. Každému z nás dělá dobře, když je u lidí v úctě. Je v pořádku, když je to důsledek toho, že něco smysluplného vykonal,

19.11.2017 v 17:20 | Karma článku: 5.12 | Přečteno: 98 | Diskuse

Dita Jarošová

Sranda a láska ať zvítězí nad lží a nenávistí!

Když je jednomu či kolektivu nejhůře, uchýlí se k humoru. Máme v tom vybudovanou tradici, Hašek, Šabach, Škvorecký, Voskovec s Werichem, Suchý se Šlitrem, Svěrák s Uhlířem jsou jen pouhou namátkou výčtu české legrace.

19.11.2017 v 11:14 | Karma článku: 13.03 | Přečteno: 439 | Diskuse

Miroslav Pavlíček

Muž s gumovým člunem aneb o strachu

Tento příběh kdysi vyprávěl Otec Andrzej z kostela sv. Jana Křtitele ve Dvoře Králové nad Labem. Já se ho zde dnes pokusím převyprávět (téměř) beze slov.

18.11.2017 v 19:23 | Karma článku: 14.12 | Přečteno: 608 | Diskuse

Liběna Hachová

Obyčejný příběh jedné rodiny XXI.

Byl jednou jeden král... Těmito slovy celý příběh (ne)začal. A jak to bylo dál? Byla to jen pohádka nebo nebyla?

18.11.2017 v 19:00 | Karma článku: 15.00 | Přečteno: 338 | Diskuse
Počet článků 253 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 1210
Obyčajný človek žijúci s obyčajnými ľuďmi okolo , ale mnohokrát so zaujímavými životnými príbehmi, ktoré má zaujímajú, o ktorých aj píšem a chcem písať.


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.