Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 9.časť /

9. 06. 2014 11:51:06
Chcem vám vyrozprávať príbeh môjho osemdesiatšesťročného otca, ktorý sa v podstate začal okupáciou južných časti Slovenska Maďarskými vojskami v novembri 1938, kedy otec mal desať rokov a veľmi dobre si na to pamätá. Honvedi vpochodovali do dediny a spievali pesničku:" Prinášame vám chlieb z dolnej zeme..." Otec tejto pesičke nerozumel, pretože jedla a chleba bol vždy dostatok. Vtedy ešte nevedel, že namiesto slovenčiny sa bude musieť v škole učiť maďarčinu a láskaví, múdri, obľúbení učitelia z Čiech budú musieť čochvíľu násilím opustiť naše okupované územie.

Písal sa rok 1940 a ja som musel ako dvanásťročný vstúpiť do predvojenského výcviku levente, bola to prípravka na vojenskú službu v horthiovskom Maďarsku do veku 21 rokov. Vo výcviku som bol až do mojich šestnástich rokov, kedy v zemi prevzali moc nacistické šípove kríže- szalisiovci, ktorí mňa a mojich kamarátov počiatkom decembra 1944 poslali na výkopové práce nemeckých obranných línii juhozápadne od Košic. Ovšem toto sazalisiovcom nestačilo, tak nás prevelili priamo do Košíc, kde sme Wermachtu vykladali a nakládali muníciu, zbrane, potraviny, plnili nábojky pušným prachom do húfnic, vykladali zranených a pochovávali mŕtvych Nemcov. Ani toto nacistom nestačilo, tak nás už vtedy dvetisíc chlapcov vo veku šestásť a sedmenásť rokov v Košických kasárňach donútili prísahou vstúpiť do armády.

Po tomto akte vernosti Maďarsku nás pod bodákmi preskupili na železničnú stanicu, kde čakal transport z dobytčiakov, presne také isté ako keď odvážali židov. Cestou cez Prešov, Krakow, Prahu, Linec, Mníchov zatiaľ končíme v Drážďanoch.

Konečne normálny spánok v čistej posteli, umytý, bez vši, po sýtych raňajkách a v opranej nemeckej zimnej uniforme vchádzam na nádvorie aj smojimi kamarátmi. Čo vlastne očakávam? Určite že nie buzeráciu, nadávky, kopance ako od šipovych krížov. Z výcviku sme vedeli, že nemecký vojak, dôstojník je poriadkumilovný a hlavne pedant, ale ak si vojak plní povinnosti nenechá ne neho dopustiť.

Drážďany ako mesto sa mi veľmi páčilo, ani nebolo poškodené akoby sa ho nálety vôbec netýkali. Po rannom rozkaze nám ostala polhodinka voľna, inakšie na streľby a skúšku fyzickej zdatnosti som sa tešil. i keď nám vštkým bolo jasné, že po úspešnom zdolaní týchto hlavných previerok môžme byť priamo poslaní na front. Asi takáto bola naša predstava, ale po rozhovore s desiatníkom vraj ešte pôjdeme na krátky výcvik, ale nevedel kam. Vraj jedná skupina pôjde k protilietadlovým batériam a druhá skupina rôzne, jedný údajne na západ, iní na východ.

V jednotke padol návrh, náročky zle strieľať, aby nás nedali do predných frontových línii. Vraj nech každý mieri na cieľ ako chce, je to jeho vec ako mu dopadne streľba, ale nemali by sme sa ukázať, že vojenské remeslo ovládame bez problémov.

Bol prvý deň Vianoc, Božie narodenie, no v tejto vojne sa to nerátalo, každá hodina bola pracovná. Pol hodinu sme využili aj na zoznámenie sa s nemeckými dievčatami pri protilietadlových delách, tie sa usmievali a veselo štebotali, no od diel sa nevzdiaľovali. Boli to dievčatá v našom veku a staršie. Ani nie po dvadsiatich minútach od povelu rozchod začali v meste a aj v kasárňach húkať sirény. Bol vyhlásený letecký poplach. V zápätí sme počuli z výšky tlmený hukot spojenckých bombardovacích lietadiel. Dievčatá obskakovali delá a nabíjali. Z roja bombardérov sa oddelilo niekoľko a tie smerovali na mesto. Na tieto lietadlá dievčatá spustili paľbu. Palebná sila protilietadlových diel v meste bola taká silná, že spojenecké lietadlá vysýpali bomby kde ich napadlo, väčšina to bola na civílne ciele, niekoľko sto metrov od nás to odniesol veľký kostol. My sme sa schovávali za vreciami s pieskom, zároveň sledovali lietadlá, padajúce bomby a šikovnosť delostreleckej obsluhy.

Nálet netrval dlho, po jeho skončení veliteľ čaty nám dal povel nastúpiť a odpochodovali sme na blízku strelnicu. Celú previerku streleckej, fyzickej spôsobilosti prísnym okom sledoval bezruký kapitán SS. Každý z nás mal tri rany. Strieľalo sa z mauserovky K 98 , ktorú sme veľmi dobre poznali z výcviku. Bola to vynikajúca pechotná zbraň, presná, dobre ovládateľná, ľahká, vážila niečo okolo štyroch kilogramov. Keď sa mi táto puška dostala do rúk tak srdce mi zaplesalo, takže strieľal som presne. Všetky tri rany ostali v čiernom, presne tak isto strieľali aj kamaráti. Nedalo nám aby sme konali inak, výcvik ktorý sme absolovovali doma nepustil.

Na dôstojníkovi SS bola vidieť spokojnosť. Fyzická príprava, či beh na päť kilometrov, šplh na lane, zhyby dopadli nad spokojnosť, zo strany kapitána neboli pripomienky. Iba povedal : " Gut mein Junge."

Teraz sme už vedeli, že Drážďany nie je naša konečná, aj keď mi by sme pristali tu ostať. Ale čo by sme tu robili? S malými zmenami sa vytvorili jednotky podľa veku. Extra šestnásť a sedmenásťroční. Zdržali sme sa tu päť dní, každé ráno nástup a potom celý deň poradová príprava, teória a taktika,ukážka celej škály pechotných zbraní, letectvo, rozborka a zborka pušky mauser K 98, guľometu MG 34 a premietanie dokumentárnych filmov od nástupu k moci Hitlerom až po súčasnosť, všetko o víťaznom ťažení nemeckých vojsk, o ústupe a prehratých bitkách skoro nič.

Pred odchodom každý dostáva osobnú alumíniovu známku rozlomiteľnú na dve polovice s číselnými údajmi vojaka a samozrejme museli sme si prečítať prísahu vodcovi Adolfovi Hitlerovi, podpísať. A tak od tejto chvíle som vojakom Wehrmachtu.

Autor: Jozef Varga | pondělí 9.6.2014 11:51 | karma článku: 13.26 | přečteno: 576x

Další články blogera

Tato rubrika neobsahuje žádné články...

Další články z rubriky Poezie a próza

Gabriela Onderková

Na existenciální notečkú...

aneb Inspirováno mými literárními mistry..... poznáte kterými? Jako učitelka literatury musím někoho zkoušet i v době existenciální krize :-)

19.11.2017 v 17:26 | Karma článku: 4.62 | Přečteno: 112 | Diskuse

Marek Ryšánek

Sláva a uznání?

komu by se nelíbilo být ctěn, být známý a populární. To je přirozená lidská potřeba. Každému z nás dělá dobře, když je u lidí v úctě. Je v pořádku, když je to důsledek toho, že něco smysluplného vykonal,

19.11.2017 v 17:20 | Karma článku: 5.12 | Přečteno: 98 | Diskuse

Dita Jarošová

Sranda a láska ať zvítězí nad lží a nenávistí!

Když je jednomu či kolektivu nejhůře, uchýlí se k humoru. Máme v tom vybudovanou tradici, Hašek, Šabach, Škvorecký, Voskovec s Werichem, Suchý se Šlitrem, Svěrák s Uhlířem jsou jen pouhou namátkou výčtu české legrace.

19.11.2017 v 11:14 | Karma článku: 13.03 | Přečteno: 439 | Diskuse

Miroslav Pavlíček

Muž s gumovým člunem aneb o strachu

Tento příběh kdysi vyprávěl Otec Andrzej z kostela sv. Jana Křtitele ve Dvoře Králové nad Labem. Já se ho zde dnes pokusím převyprávět (téměř) beze slov.

18.11.2017 v 19:23 | Karma článku: 14.12 | Přečteno: 608 | Diskuse

Liběna Hachová

Obyčejný příběh jedné rodiny XXI.

Byl jednou jeden král... Těmito slovy celý příběh (ne)začal. A jak to bylo dál? Byla to jen pohádka nebo nebyla?

18.11.2017 v 19:00 | Karma článku: 15.00 | Přečteno: 338 | Diskuse
Počet článků 253 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 1210
Obyčajný človek žijúci s obyčajnými ľuďmi okolo , ale mnohokrát so zaujímavými životnými príbehmi, ktoré má zaujímajú, o ktorých aj píšem a chcem písať.


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.