Na druhý deň po prísahe mňa a mojich kamarátov pod bodákmi presúvajú do transportu, ktorí smeruje cez Prešov, Krakow, Prahu, Linec, Mníchov do Dražďan, kde v priebehu niekoľkých dní opäť skladam prísahu, ale už Nemecku a stávam sa vojakom wehrmachtu.
Ešte v ten deň pred odchodom do výcviku dostávam poľnu lopatku, sucháre, mäsové konzervy, pušku K 98 s muníciou, patronentasche, nejakú bielizeň, pláštenku, všetko si balím do ruksaku. Naša jednotka je prevelená do Bavorska, kde vraj budeme asi týždeň cvičiť so zbraňou a podľa výsledkov sa budeme presúvať na západnú fronontovú líniu rieke Rýn, osatné jednotky rôzne, sedemnásťroční išli do výcviku k protilietadlovým delám, iní zasa na východný front a po celom Nemecku. Máme nového veliaceho našej jednotky, je to tiež desiatník a inštruktora výcviku majora, Rakúšana s hendikepom zo zranení v Rusku.
Som pobalený tak ako moji kamaráti z jednotky, lúčim sa s dievčatami od pretilietadlových diel nastupujeme na korby aut a presúvame sa do výcviku. Vraciame sa opäť do Bavorska.
Cesta je pokľudná. A my ? Usmiati, po celej ceste si zo seba uťahujeme a tešíme sa na oddychový týždeň vo výcviku, veď tu náš už nič nemôže prekvapiť. Všetko vieme čo sme sa naučili doma, stavba okopov, či taktiku boja, zaobchádnie so zbraňou, útok na bodáky, prieskum, osobná obrana, zbrane,, rozpoznávanie lietadiel, zabíjanie na mnohé spôsoby, ošetrovanie po zraneniach a najmä nedať sa zabiť. Maďari nás za štyri roky veľmi dobre vycvičili a boli sme rovní vojakom Wehrmachtu, i keď bez frontových skúseností.
Už za tmy vchádzame do dediny Pfaffenhofen, podľa veliteľa asi päťdesiat kilometrov od Mníchova.
Ubytovali nás v drevených vojenských barákoch, všade je cítiť lyzol a naftalín, ale je čisto včítane záchodov, spŕch a umyvariek, izby sú vykúrene. Ako sme sa neskôr dozvedeli budovy v ktorých sme boli ubytovaní mali na starosti ukrajinskí chlapci a dievčatá, ktorí tu boli na prevýchove u sedliakov, kde aj pracovali a vypomáhali všade podľa potreby veliteľa obce.
Pred raňajkami nás čakala rozcvička a potom samotny výcvik. Prvá deň bol beh na desať kilometrov s plnou poľnou, toto pre nás nebol problém. Po obede filmy s nacistickou tématikou a školenia o nových zbraniach, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Bola to nová rýchlopalná puška, nový samopal, protitanková strela, nové protipechotné a protitankvé míny. Výcvik trval od rána do štvrtej, navečer sme chodili okolitým sedliakom pomáhať pri krmení hospodárskych zvierat, kde sme aj dostali večeru a jedlo na cestu.
Musím povedať, že gazdovstvá boli veľmi pekné a nebolo ani vidieť, že mladí sedliaci sú na fornte. V tejto oblasti pomáhali sedliakom najmä mladí ukrajinskí chlapci, ale v Nemecku boli aj Fíni, Česi, Slováci ktorých tu brali nemecké rodiny na prevýchovu taktiež mnohých štátné aparáty vysielali na prácu alebo tu žili celé rodiny, pričom otcov starších synov po výcviku zaradili do polície alebo SS.
Počas výcviku sme sa taktiež venovali spojárine učili nás ťahanie telefónnych káblov, drôtov, zapájanie aparátov, obsluhe vysielačok. Mnohokrát nás posielali do miest kde boli nálety, hľadali sme ako živých tak aj mŕtvych, pochovávali, ťahali telefóny, nákladými vozmi sme upratovali z Mníchova diaľnicu od zbombardovaných vrakov áut, zbierali mŕtvych civilov a vojakov, likviodvali alumíniove fólie, ktoré boli zhadzované spojencami na rozvodové drôty vysokého napätia.
Výcvik a práca sa nám ľúbili, velitelia boli celkom fajn.