Slúžil som v armádach štyroch štátov / 49. /

Fašisti veľmi dobre vedeli, keď  už stál otec na Rýne, že je ich koniec napriek tomu, že od Švajčiarskych hraníc po  Štrasburg mali miliónovú armádu a on bol jej súčasťou. Tadiaľto sa spojenci nehrnuli, no letectvo to bola iná ...

                              muzika. Tí dávali Nemcom poriadne zabrať. Spojeneckí stíhači, keď bolo pekné počasie nedávali Nemcom spať, doslovne likvidovali zásobovacie kolóny a obranné postavenia. Môj otec tiež zažil niekoľko náletov, jeden z najhorších bol ten, keď visel na stĺpe, zasekli sa mu mačky a dva Thundrbolty odstreľovali ich čatu a on sa v duchu modlil, aby stihol zliezť z toho stĺpa, čo sa mu aj podarilo. Mal šťastie, cítil závan guliek, ktoré sa zarývali vedľa jeho tela. 

Bol večer a my s Ištvánom sme sa celý čas rozprávali. Ja som sa pýtal na USA a on na Slovensko rodný kraj jeho starých rodičov. Únava prišla sama od seba. A nový deň, teplé raňajky, čistá a suchá uniforma, už len vyfasovať strelivo, granáty a ide sa ďalej. Aj tak bolo.

Nákladné vozy pristavili pre celý prápor a my poslušne jeden po druhom pekne sa usadili na korbách. Ide sa opäť neviem kam, ale určite ideme plašiť fašistov. Počasie bolo aprílové, nízka oblačnosť, mrholilo a bolo chladno.  V priebehu dvoch hodín sme dorazili na okraj mesta, kde vraj boli zakopaní Nemci s delami a tankami, tak nám to oznámil náš veliteľ čaty. Tak sa ukazovalo, že pred nami zasa budú pouličné boje.

Zakopali sme sa a čakali na delostreleckú prípravu. Asi po  hodine začali 105 mm húfnice páliť na údajné  nepriateľské  pozície. Granáty trhali zem, celé mesto bolo zahalené dymom a prachom. Odozva nepriateľa bola nulová. Dopredu sa pohli naše tanky a obrnené vozidlá, my sme pekne hopkali za nimi. Po prejdení skoro polovice cesty k mestu nepadol na nás ani jeden výstrel. Nerozume som tomu a môj priateľ sa iba usmieval a kričal : " Az jo, az jo, az jo. " Áno zatiaľ to bolo dobré, už som videl palebné postavenia nepriateľa.