... nemeckých uniformách mali snahu sa vymotať z Alp aj za cenu odporu so zbraňou v ruke len byť čím skôr na Slovensku. Videli chaos nemeckých vojsk, ale aj mladých fanatikov, ktorí chceli aj napriek všetkému bojovať do samého konca. Po ceste domov cez alpské dediny videli v oknách biele vlajky a zasa o kilometer ďalej farebné hákové kríže a výrastkov v uniformách so zbraňou v ruke. Boli svedkami popravy nemeckých vojakov, ktorých zastrelili iba preto, že už videli koniec vojnovej zlobe a odmietli bojovať. Preto si ponechali kompletnú výzbroj kvôli osobnej potrebe zakročiť voči zlovôle z rady nemeckých dôstojníkov a fanatikov. Tak si ich nikto nevšímal. Vždy cez dediny kráčali zoradení do trojstupu. Bolo ich tridsať a to už bola silná vojenská jednotka. A toto trvalo až do momentu, keď sa vzdali americkému prieskumu a boli deportovaní do vojenského zajateckého tábora.
Útok na mesto bol zatiaľ bez výstrelu okrem delostreleckej prípravy Naše delostrelectvo likvidovalo nemecké obranné pozície. Z nemeckej strany žiadna delostrelecká paľba, žiadne tanky, žiaden odpor. Jednoducho na náš útok žiadna reakcia. Nerozumel som tomu.
Útočil som plece pri pleci s Ištvanom, ktorý kričal: " Šetria muníciou... ". Žeby to bolo tak ? Určite nie. Tanky vošli do mesta a my taktiež. Domy boli ovešané bielymi zástavami. Po chvíli sme sa dostali na námestie, ktoré bolo plné vojakov Wermachtu a vojenskej techniky. Z tankov viali biele vlajky. Pred nastúpenou nemeckou brigádou o sile asi päť tisíc vojakov stál ich veliteľ, vedľa neho pobočník s bielou zástavou.
