v Pomocnom technickom prápore. Najviac si chválil službu v mieri v Československej armáde a to v rokoch 1946 - 47, kedy v strážnom oddiely chránili hlavné cesty a tunely. Slobodu zažil aj v US army, kde bola v podstate vysoká voľnosť, ak ste ovšem nebol zbabelec, ale v otcovej jednotke taký nebol, všetko chlapci o pár rokov starší a všetci to spolu ťahali od vylodenia v Normandii. V podstate sa jednotke darilo, nemali veľké straty. Vedeli, že sa blíži koniec a tak zvážneli, toľko neriskovali, modlili sa aby to prežili.
V mestečku sa stále ozývala streľba, bojom nebol koniec. Ešte raz som skontroloval Thompsona, granáty, pištoľ, bodák, tkaničky na kanadách, prilbu som dal vedľa M1. Musí to byť prekvapenie. Teraz má už sledovali všetci a vedeli, čo chcem urobiť. Vzal som to z rozbehu. Prískokmi vpred. Na prvých dvoch schodoch som dávkami pálil na poschodie. Boli tam dvaja nemčuri a schytali to obaja. Popri mňa dobehol Ištván, ktorý taktiež pálil už na zabitých, ale istota je istota. Rýchlo sme sa všetci presunuli hore, kde boli dve veľké miestnosti, ktoré sme zahádzali granátmi a vystrieľali kopec nábojov. Narátal som dvanásť mŕtvych Nemcov plus dvaja pri zábradli, ktorých som zlikvidoval ja.
Ištván si opäť zašúľal jednu cigaretku, sadol do polo rozbitého veľkého kresla, pofajčieval. a potmehúdsky sa usmieval: " Ty sa nezdáš Jozef, ale si potvora... najmladšie ucho a najodvážnejší. " Chlapci ma pobúchavali po ramene a niečo hovorili. Nerozumel som. " Ištván poďme ešte máme robotu... " a bolo tak, fašisti zaujali vo viacerých domoch obranu a asi chceli bojovať do posledného muža. Nechápal som. Čo som videl mŕtvych Nemcov všetci mladí od pätnásť do dvadsať. Doslovne vygumované mozgy nacistickou ideológiou.
