... bol svedkom prístupu lekárov, felčiarov k zraneným, ale i personálu, čím vtedy bol aj môj otec. Maďarskí fašisti na nich kašlali, ale nemecký dôstojník si ich prácu cenil, čoho dôkazom bola menáž, presne taká istá ako u nemeckého vojaka. Bol december a silné mrazy, mnohí chlapci mali iba ľahké svetríky. Nemecký veliteľ zabezpečil, aby dostali vojenské kabáty. A tak počas celej služby pre nemeckú armádu v Košiciach sa tam otec prestravoval.
Guľomety zmĺkli, ale nie pušky. Naše mínomety neprestajne pálili na nepriateľa. Po troške sme postupovali, až sa zdecimovaná nemecká obrana dvihla na ústup. Toto bola šanca pre naše M jednotky, pálil sme im do chrbta. Ja som mieril na nohy, vypálil celý zásobník, dvaja to dostali. Celý prápor sa zdvihol a postupoval vpred. Obsadili sme prvú obrannú líniu, pričom som videl mnoho zranených Nemcov, ktorí sa zvíjali od bolesti. Zajali sme dvoch nemeckých felčiarov, odobrali im zbrane a nechali ošetrovať. Americkí zdravotníci mali kopec práce, síce väčšinou ľahké zranenia, ale pomáhali aj protivníkovi. Preskupili sa aj mínomety a pálili na druhé obranné oveľa širšie pásmo, kde mohla byť až jedná rota nepriateľských vojakov. Strieľali na nás z mínometov, črepiny svišťali vzduchom.
Jednotka zaľahla a odstreľovala nemeckú pozíciu, naše ťažké a ľahké guľomety pálil naplno, mínomety boli efektívnejšie, ako tie protivníkove. Zničili sme dva ťažké guľomety , dvihli sa hore a postupovali. Železničná stanica bola obrovsky veľká s možnosťou aktívnej, efektívnej obrany. Toto bude ťažký a dlhý deň. Ištván vymenil zásobník v ľahkom guľomete a prískokmi trielil vpred, ja za ním, počas toho sme obidvaja od boku strieľali, zaľahli. Zľava nás odstreľoval guľomet, vzal som si ho na mušku a pálil, na chvíľu stíchol, dal nový zásobník zamieril a opäť som trafil, teraz sa odmlčal na dlhšiu dobu, takže naši sa zdvihli a prískokmi postupovali voči nepriateľskej línii.
