... mali všetko českých učiteľov. Otcova mama, aj stará mama boli Slovenky a tak všetky deti chodili do Slovenskej školy až do momentu keď dedinu obsadilo Horthyovske vojsko a potom bolo všetko inak. Doma sa rozprávali slovensky aj maďarsky a keď boli na nákupoch v susedstve, tak aj nemecky. Otec žil v trojjazyčnom regióne. Otcovi bolo za učiteľmi veľmi ľúto, ovládali perfektne jazyk Slovenský, Nemecký, ale i Maďarský medzi sebou sa rozprávali Česky.
Aj tak bolo, dom v ktorom sme prespali bol prázdny. Opäť sme zakúrili v kotle a dal si horúci kúpeľ. Dobre padlo. Večerné jedlo pozostávalo z duseného mäsa, zemiaky, hrášok a káva. Spali sme ako v bavlnke, veď aj posteľné oblečenie bolo z bavlny.
Ráno bolo krásne, slnečné, ukazoval sa pekný deň a v takýto čas sa nikomu nechcelo zomierať. Raňajky ako vždy teplé, klobáska, kopec chleba a káva. Všetci čakali, či nebudú vystriedaní, ale fasovala sa munícia, takže nás opäť čakal boj. Na spolubojovníkoch som videl nevôľu, no rozkaz je rozkaz. János frflal maďarsky v zmysle: " Šľak zober Nemcov a Hitlera, už mám toho plné zuby, spomínal všetkých svätých... " - János nefrfli, fašistov vyzabíjame a bude koniec. No on si nedal pokoj a nadával šťavnato maďarsky ďalej, ešte aj keď nastupoval na korbu nákladiaka.
Neviem kde nám bude počas tejto cesty koniec. Veliteľ bližšie nič nepovedal. Z mojej strany ako vždy kontrola zbraní, munície, granátov na mundúre. Bohvie čo nás čaká. Cesta netrvala dlho, asi jeden a pol hodiny. Len čo sme vyskákali z aut začali medzi naše rady dopadať delostrelecké granáty. Podľa všetkého museli mať Nemci pozorovateľňu asi na dva kilometre vzdialenom kopci. Celá brigáda ležala na zemi a čakali kedy skončí odstreľovanie. Trvalo to asi pätnásť minút. Nepriateľ šetril s muníciou, určite nemal také možnosti ako naša armáda. Naše tanky sa pohli a my za nimi.
Bežal sme snáď pol, trištvrte hodinu, keď začali naše tanky strieľať, najskôr mali v mieridlách ciele, ktoré z našej polohy nebolo vidieť.
